Barónka

18

Sledovali ho. Sedel v krčme, vnútri kam sa neodvážili vkročiť. Okukovali okná, či ho tam niekde neuvidia, no sedel kdesi pri stene, úplne krytí pred pohľadmi zvonku. Madlene to už začalo poriadne rozčuľovať.Nehli sa skoro celé predpoludnie.

„Asi tam sama vojdem a prinútim ho, všetko nám povedať," ozvala sa. Joshua sedel na zemi, jedol jablko, ktoré potiahol keď išli cez námestie. Luka čupel vedľa neho a nechával si zohrievať tvár. Bolo tak teplo, akoby vôbec včera nepršalo.

„Akurát by si ho vyplašila. Alebo by sa za tebou pustil a čo potom? Neporadili by sme si," nadhodil Luka. Neprestával sa slniť. „Nevieme, či nemá pri sebe zbrane. Ak by to bol niekto iný, súhlasil by som, aby sme ho trochu provokovali."

„Tvoj priateľ hovorí rozumne," pripustil Joshua.

„Prečo si stále s nami?" spýtala sa Madlene a pozrela na chlapca.

„Nudím sa."

„Čo tvoja skupina?" vyzvedal Luka, jedným očkom ho sledoval.

„Je v bezpečí. Máme dosť peňazí, aby sme nemuseli aspoň týždeň kradnúť. A ak nekradneme, len tak vysedávame."

„Ako ťa našiel Žobrák?" pokračovala ďalej Madlene.

„Neviem. Zrazu sa objavil v západnom meste. Nie je to skutočný žobrák, že? Niežeby nesmrdel a nevyzeral zanedbaný, ale jeho oči boli príliš čisté. Také, ja neviem, úplne sústredené," povedal a zahodil ohryzok kdesi preč.

Madlene sa pozrela na Luku. Oči sa im stretli. Rozmýšľali nad tým tiež.

„Je to nejaký špeh," načrtol Luka.

„Pracuje pre môjho rodinného priateľa. Viac o ňom nevieme. Ale máš pravdu, nie je skutočným žobrákom," pripustila Madlene.

Nato ostali ticho. Vietor jemne fúkal, čo malo za následok aspoň malé ochladenie, ktoré bolo vítané pri takých horúčavách. Ľudia, čo chodili okolo si skupinu nevšímali, nebolo to nič výnimočné stretávať deti na ulici. Niektorí im hodili pár drobných, ktoré si Joshua ihneď schoval do vrecák.

„Takto sa nikam nepohneme," zafučala opäť Madlene.

„Zhodli sme sa, že nič nemôžeme robiť," snažil sa ju upokojiť Luka.

Dievča zazeralo na okná krčmi a tuho rozmýšľalo. Museli sa dostať k nejakým informáciám. Chlapi toho pri pive zvykli narozprávať aj to, čo nechceli. Lenže ako sa tam dostať. Ju by spoznal okamžite. Pozrela na dvojicu chlapcov. Joshuu mohol spoznať, hoci to bolo málo pravdepodobné, lenže Luka sa zväčša zdržiaval doma.

„Prečo sa tak na mňa pozeráš?" spýtal sa, keď si všimol jej uprený pohľad. Jej pery sa zvlnili do úsmevu, ktorý veľmi dobre poznal. Veštil, že bude musieť urobiť niečo, čo sa mu vonkoncom nebude páčiť.

„Mohol by si ísť dnu ty," nadhodila nevinne. „Nikto ťa nepozná, a takto oblečený vyzeráš ako obyčajný človek."

„Ja som obyčajný človek," zahundral. „Nepáči sa mi to."

„Bojíš sa?" rýpol si Joshua.

„Nič také som nepovedal!"

„Choď tam, Luka. Iba budeš počúvať, nič viac."

Mračil sa na nich.

„Nevravela si, že nechceš nikoho zraniť?" postavil sa. Jeho slová ju nepríjemne pichli. Mal pravdu, opäť hádzala zodpovednosť na niekoho iného. Odkedy bola taká? Lenže poznala odpoveď.

Postavila sa k nemu priamo. V očiach mala iskry. Ak ich aj videli, mysleli by si, že sa dvaja šarvanci idú pobiť.

„Zobleč sa!" prikázala mu.