Barónka

28

Len čo sa obliekla do šiat, trochu si očistila krv na svojom dekolte, pobrala sa do hlavného domu. Všade bolo ticho, trúchliaca rodina toho veľa nevyžadovala. I tak si dávala pozor, aby ju nikto nevidel, bosými nohami nečujne prechádzala chodbami domu. Keď predsa započula hluk, skryla sa do kútov alebo do tmy.

Takto prešla až k izbe Daniela. Cez škáry nepresvitala žiadna žiara, čo bolo čudné. Myslela si, že bude hore. Že bude nervózny. Očividne si myslel, že je za vodou.

Usmiala sa. Zľahka stlačila kľučku a otvorila dvere. Všade bola tma, no izbu poznala. Bez väčších ťažkostí prešla k oknám, ktoré boli zatiahnuté hrubými závesmi. Pri nich zastala a načúvala jeho dychu. Vôbec nič netušil.

Potiahla ich tak,aby na ňu dopadalo svetlo mesiaca. Ten bol ako správny sprisahanec v splne. Otvorila trochu jedno okno, aby jej šaty dostali správny nadýchaný tvar. Postavila sa do stredu izby, upravila sa.

„Daniel!" ozvala sa. Spáč sa prehodil na druhý bok. Madlene si zahryzla do pery. „Daniel!" skúsila hlasnejšie.

„Čo?" počula jeho rozospatý hlas.

„Zabil si ma."

Počula ako si sadá.

„Dočerta, sestra! Čo to vystrájaš?!" spýtal sa príkro, obul si papuče a zívajúc sa šuchtal k nej. Oblial ju studený pot. Žeby odhalil jej plán?

„Zabil si ma!"zopakovala, ukázala na neho prstom. Akoby až teraz pochopil. Videl ako pretiahol tvár od hrôzy.

„Ako to, že situ?! Máš byť v kaplnke!"

„Prišla som, aby som ťa usvedčila! Ty si môj vrah. Povedal si Luckymu, aby ma zabil."

Podišla bližšie k nemu. Cúvol, skoro sa zapotácal. Bola to vážne ona? Alebo mal len sen? No bola taká bledá, tie šaty čo sa jemne hojdali. Zaplavila ho panika.

„Nechaj ma na pokoji! Neviem o tom nič! Lucky mi to nepovedal."

„Nechám ťa, až keď budeš potrestaný. Viem, že si ma chcel mŕtvu, preto si na mňa poľoval."

Pot mu cícerkom prešiel až na chrbát. Chladilo to, bolo to nepríjemné.

„Si iba duch! Zmizni!"

„Prečo Daniel?"spýtala sa, do očí sa jej nahrnuli slzy. Musela pritlačiť, takto z neho nič nedostane.

„Nevieš?Nepovedal ti to Stvoriteľ?" posmieval sa, aby zakryl strach.

„Povedal, ale stále verím, že to nebolo tvoje dielo. Že si Britva."

Videla ako ho to odrovnalo. Nohy ho nepočúvli, klesol na zadok, rovno pred posteľ.

„Britva, ha? Kto iný by to bol."

Videla jeho pokrivený úsmev.

„Prečo?!"zopakovala otázku ostrejšie. Možno potrebuje postrčiť.

„Pretože sa nechcem deliť, to ťa nenapadlo?"

„Dala by som ti všetko," hlesla.

„Ale otec nie,"podarilo sa mu málo usmiať. „Ty si hlavná dedička, hoci si žena. Tvoj manžel by zdedil veľký majetok a mne by ostali len zbytky!"

Madlene ostala ticho. Nevedela, že o tom rozmýšľa takto.

„Preto si sa stal Britvou? Preto ma tak nenávidíš?"

„Všetko sa netočí okolo teba, ty hus!" povedal podráždene, konečne sa mu podarilo postaviť. Nabral stratenú rovnováhu, šok vystriedala logika. „To,že som sa stal Britvou bolo z nudy. Mal som z toho prijmi, ovládal som mesto."