Barónka

15

Sedela vedľa jeho postele. Smutne mu pozerala do bledej tváre, na hrudník, ktorý sa pomaly ale pravidelne dvíhal. Spal pokojne, bez horúčky. Gray vravel, že sa z toho dostane, že má tuhý korienok. Vraj zažil oveľa horšie zranenia.

Vzdychla si. Bola to jej chyba, iba jej. Nikdy nemala súhlasiť, aby jej pomáhal. Aby ju chránil. Všetko sa to stalo kvôli nedostatku dôvtipu a zdravého rozumu. Ktorý nepoužila, pretože bola zaslepená vlastnou zvedavosťou. Už by sa mala vážne správať ako dáma.

Pohladila ho po vlasoch, prešla na líce a jemne ho pobozkala na čelo. Zamrvil sa, ale nezobudil. Vstala a odišla do kuchyne.

Gray varil, všade to voňalo polievkou a mäsom. Nešetril, vedel, že jeho brat bude potrebovať nabrať sily.

„Ešte spí?" spýtal sa s úsmevom, ktorým zakrýval vlastné obavy. Madlene prikývla, ale nepozrela mu do očí. Hanbila sa. „Čo je? Som až taký škaredý, že sa ani na mňa nepozrieš? Som síce špinavý, ale až tak zle nevyzerám," pokračoval zvesela, otočil sa späť k hrncom.

„Dlhujem vám obom obrovské ospravedlnenie," hlesla, zadívala sa niekam do steny.

„Hmm, možno. Ale nič také od teba nežiadam, ani Seth," oponoval jej, neotočil sa. „Ak chceš byť smutná, tak odíď. Vráť sa až keď budeš mať v duši a srdci jasno. Chorý potrebuje život a veselie. Lásku."

Zdvihla oči. Sledoval ju a usmieval sa.

Lásku. Má lásku okolo seba. Má brata, priateľov... ju.

„Vieš, že si neobyčajne milý a úprimný?" usmiala sa trochu.

„To viem, ďakujem. Tak bež! Urovnaj si myšlienky, porozmýšľaj, prečo bol za teba ochotný položiť život. Či mu to máš čím oplatiť. Samozrejme, vo všetkej počestnosti."

Madlene sa na neho nechápajúco pozerala. Uvidel jej zmätok, žmurkol.

„Poviem mu, že si tu bola. Choď, kapitán na teba čaká niekoľko hodín," znovu ju súril.

„Keď sa preberie, budem mať odpoveď!" povedala oduševnene, pozdravila Graya a vyšla von. Ten sa za ňou pozeral a potmehúdsky sa usmieval. Tí dvaja boli beznádejní.

Madlene vyšla von. Od incidentu prešlo len niekoľko hodín, no mladá dáma ešte nebola doma. Nechcela sa pohnúť od zraneného Setha, pokým si nebola celkom istá, že prežije. Preto ju kapitán Bach čakal pred domom.

„Slečna,mám odkaz od vášho otca. Nechcel som vás rušiť, no teraz si to musíte vypočuť," uhol pohľadom nabok.

„Čo sa deje?"

„Váš otec chce s vami hovoriť. Vraj ste prekročili všetky hranice.Obávam sa, že vašim potulkám je koniec."

Pozrela na neho so smútkom v očiach. Zarazilo ho to. Čakal nejakú poznámku a šibalský úsmev.

„Čakala som to. Poďme na popravu, kapitán."

O

Hlava rodiny nevyzerala nejako rozrušene. Sedel pokojne oproti nej, na stole mal nejaké papiere no nepozrel do nich. Díval sa len na ňu. Rozochvenie duše prezrádzalo len mierne chvenie rúk a pobledlá tvár. Musel zažívať muky, no nahlas by to nikdy nepriznal.

„Mali sme obavy. Veľké obavy." Neznelo to veľmi úprimne. „Mohli ťa zabiť, zneuctiť. Myslel som si, že ak ti dovolím toho strážcu, budeš v bezpečí. Očividne som sa prerátal."

„Nie je to jeho chyba. Netrestajte ho," pozrela mu bojovne do očí. „Bola to moja vina. Ja som sa nechala oklamať a..."

„Všetko padá na moju hlavu. Nechal som sa priveľmi obmäkčiť. Priveľa som ti povoľoval a teraz sa ukázala pravda. Nikdy som ti nemal dovoliť tieto potulky. Tvoja matka mala pravdu. Bol som k tebe príliš mäkký. To sa teraz zmení."