Barónka

1

Madlene stála na Lucových pleciach a sledovala cez malé špinavé okienko postavy vnútri. Stáli v polkruhu a o niečom sa rozprávali. Na jej smolu nepočula o čom. Hore do okna sa ani nepozreli, pretože nepredpokladali, že ich niekto sleduje.

„Prosím...môžeš už...zliezť?" spýtal sa  Luca celý spotený, a snažil sa prestúpiť. Jej topánky sa mu zabárali čoraz viac do ramien, a nebolo to veru nič príjemné.

„Ešte vydrž!" ozvala sa potichu a pricapila sa väčšmi na sklo, aby jej nič neušlo.

„Ja nevládzem...Madlene...pustím ťa a to sa ti...páčiť...nebude..." presviedčal ju nástojčivejšie.

„Luca, Alicu tam nevidím! Musí byť niekde inde, vzadu," hlásila mu svoj postreh.

„Dobre, tak máš dôvod ísť dolu!"

Široko sa usmiala, čím ukázala dva rady bielych zubov. Pozrela dolu na svojho priateľa.

„Vykonám, kapitán!" povedala so smiechom a začínala si kľakať. Luca pomaly odstúpil od tehlovej steny, ale nie príliš ďaleko. Tak, aby sa Madlene stále dotýkala steny prstami. Náhle zoskočila, Luca prikrčil hlavu, aby ho náhodou nekopla.

Otrela si ruky o široké staré nohavice, opravila si bielu voľnú košeľu a malú plátennú čiapku. Hnedé vlasy mala zopnuté a schované pod košeľou. Vyzerala ako nejaký robotník. A o to jej presne išlo.

„Máme šancu ísť po Alicu. Nikto by si nás nevšimol," povedala rozhodne a pozrela na chlapca vedľa. Podľa jeho tváre, bielej ako sneh, vedela, že s niečím takým súhlasiť nebude.

„Neblázni! Vieš, čo sa nám môže stať, ak nás chytia?" triasol sa od strachu.

„Nechytia!" mávla sebaisto rukou. „Majú na práci niečo iné. Teraz alebo nikdy!"

Pohla sa k dverám, Luca ostal stáť. Otočila sa na neho a mávla rukou. Pribehol a pritisol sa k múru starej továrne.

„Ja dnu nejdem...prepáč, ale toto spraviť nemôžem...a ani ty by si tam nemala ísť. Radšej zavolajme stráže, oni sa o to postarajú!"

„Pokiaľ prídu, Alica môže byť preč. Ver mi trochu!" Odvrátila sa od neho a chcela pokračovať, keď sa náhle zvrtla. „Alebo bude istejšie, ak po nich pôjdeš a ja zatiaľ utečiem s Alicou. Priveď ich ku námestiu. Tam sa stretneme."

„Chceš tam ísť sama?!" neveril jej ani slovo. Žmurkla na neho.

„Neboj sa o mňa. Zvládnem to!" Pobúchala si po hrudi a vošla dnu. Nestihol nič namietnuť. Namiesto toho sa otočil a bežal čo najrýchlejšie po mestské stráže.

Všade bolo šero, len cez pár okienok prenikalo slabé svetlo. Po jej ľavej ruke bola drevená stena, ktorá po pár krokoch mala v sebe štvorcové sklá. Po pravej strane bolo niekoľko dvier, ktoré mohli viesť do starých kancelárií.

Pohla sa popri drevenému obloženiu až na hranicu skla. Bolo žltkasté a nie celkom priehľadné. Postavy sa jej javili rozmazané, nemali presných kontúr. Namiesto toho ich zreteľne počula. Bavili sa o obchodoch. Nevšímala si to a dala sa na štyri.

Takto prešla k prvým dverám a načiahla sa po kľučku. Potiahla a na jej potešenie ani nezavŕzgali. Vopchala do nich hlavu, ale nič tam nebolo. Potichu sa presunula k druhým dverám, ale tiež nič. Začínala mať zlý pocit, že sa mohla zmýliť. Na odvahe jej nepridávali ani hlasy. Vyzeralo to, že o malý moment budú svoju schôdzku asi končiť.

Musela zastať, pretože stena bola prerušená. Obrys pre dvere, na ktorom žiadne neboli, dovoľoval vstúpiť do hlavnej miestnosti pre stroje, a kde sa práve teraz bavili tí chlapi. Pritisla sa ku kraju a vykukla. Stáli jej chrbtom, ich muži takisto. Všimla si, že v rukách zvierali veľké kusy hrubého dreva, niektorí sa hrali s nožmi.