Barónka

19

Zišli dolu. Stál tam iný chlap, rovnako robustný a navonok rovnako nebezpečne pôsobiaci. Premeral si ich a ruky si prekrížil na hrudi. Nemali kam ujsť. Stáli v chodbe, pred nimi ďalšie zatvorené dvere, za nimi iné. Bola len jedna cesta.

Madlene pozrela na svojho priateľa. Vyzeral pokojný, možno trochu bledý, ale mohlo to robiť to svetlo. Pôsobil iným dojmom. Nevyzeral ako ten vydesený chlapec, ktorý jej vtedy pomáhal pred továrňou. Bolo to zvláštne.

„Poplatok dopredu," upozornil ich strážca.

„Koľko?"spýtal sa Luca.

„Desať, za oboch."

Podal mu peniaze. Madlene si ani nevšimla, že ich má.

„Hodina. Potom padáte," muž sa načahoval, že zaklope, keď sa otočil. „Nechodil si sem? Zdáš sa mi povedomý," spýtal sa Lucu.

„Bude to pár rokov, čo som tu bol naposledy," pripustil.

„Mám veľmi dobrú pamäť na tváre. Vedel som to!"

Luca sa jemne usmial. On si ho teda vôbec nepamätal.

„Máš so sebou partnera?" a zaklopal. Šťukla zámka.

„Chcel to tu vidieť."

„Žiadne problémy. Žiadne výstrednosti. Ak sa niečo stane, viac sem nepáchnete, rozumieme si?"

Obaja prikývli. Dvere sa otvorili. Ovial ich závan parfému, na sluch im zaútočila podmanivá príjemná hudba a veľa červenkastého svetla.

„Príjemnú zábavu, chlapci," strážca sa usmial a odstúpil ako jeho vrchný predchodca.

Vošli dovnútra. Všade boli malé stoly, ktoré od seba oddeľovali jemné záclonky rôznych farieb. Pri stoloch sedeli po skupinkách alebo samostatne muži, niekde aj ženy. Okolo sa promenádovali ženy v obtiahnutých korzetoch, ktoré sa tu používali úplne na niečo iné ako úpravu postavy pod šaty. Mali krátke sukne a rôzne pierka a šperky.

„Snaž sa veľmi nezazerať. Snaž sa správať prirodzene," radil jej potichu Luca. Nemala tu byť! Vidieť to všetko! Nemal ju sem ani púšťať!

„Rozhodne sa správaš neprirodzene ty. Povedala som ti, že nie som malá. Ani naivná," obhajovala sa, ale mala pritom čo robiť, aby nemala otvorené ústa. Bola zvedavá a prišlo jej to nadmieru zaujímavé. Ešte takto blízko pri týchto ženách nebola.

„Vitajte,páni! Som vaša slečna pre všetko. Teraz vás odvediem k stolu. Ak by ste mali nejaké želanie, stačí povedať."

Madlene sa s vyvalenými očami pozrela na dievča asi v jej veku. Bola pekná, štíhla blondína. Ošatením sa veľmi podobala na ostatné. Mala srdečný úsmev a hlboké čierne oči.

„Hocijakú požiadavku?" chopila sa barónka príležitosti, keď ich mladá dievčina viedla k jednému zo stolov. Luca jej pohľadom naznačila, aby sa priveľmi nepýtala. Tu to bolo nebezpečné.

„Isteže."

„Nie je tu nejaké dievča menom Alica?"

Luca si všimol mierne zaváhanie dievčaťa. Usadili sa.

„Nikto s takým menom tu nie je," usmiala sa. „Donesiem vám niečo na pitie?"

„Určite,"súhlasil Luca rýchlo. Mladá neviestka sa stratila.

„Klame!"ozvala sa Madlene. „Videl si, ako zaváhala? Alica bude určite tu!"

„Nemôžeme si byť istý. Ten chlap dnes prešiel všetko v meste. Možno sa sem prišiel len pobaviť. Možno o pár hodín odíde. Mohli sme na neho striehnuť vonku."