Barónka

29

Niekoľko dní sa zdalo, že sa nič nestalo. Otec sa správal stále rovnako, okrem toho, že nikdy nespomenul Daniela. Matka chodila celá bledá a oveľa tichšia, ako boli zvyknutí. Možno sa nevedela pozbierať z toho, že jej miláčik bol nakoniec zločinec. Ktovie, či trpela jej hrdosť šľachtičnej alebo srdce matky.

Luca bol tiež mĺkvejší, zrak častejšie upieral niekam do prázdna. Madlene ho musela na prechádzkach záhradou viac upozorniť na to, že je čudný. Nepáčil sa jej tento nový priateľ. Bála sa, že za to môže ona. Že sa hnevá, že ho tak vystrašila.

„Ak máš nejaký problém, rada ti s ním pomôžem," hovorila mu často. Opakovala sa niekoľkokrát za deň. Komorník len pokýval hlavou a snažil sa usmiať. Tento umelý úsmev ju znepokojoval.

Preto písala Sethovi častejšie ako zamýšľala. Nemala sa s kým porozprávať, Louis sa tiež neukázal. Aspoň takto mala kontakt so svetom vonku. Nedráždila otca vychádzkami do mesta, pokiaľ sa nevyriešia veci s bratom.

Ten bol zavretý v izbe, vychádzal len niekedy. Tváril sa stále rovnako neporazene. Na tvári mu hral bez prestania úškľabok. Nebál sa. Vôbec.

Letargiu dní nakoniec ukončil otec. Konečne rozhodol, čo urobí. Madlene práve vychádzala na záhradu s knihou a otrávenou tvárou. Tieto dni boli ako očistec. Alebo predsa len peklo. Chýbali jej voľné priestranstvá a ľudia. Zhon a krik, zlodeji a obchodníci. Celé mesto.

Videla ako Daniel vchádza do pracovne v sprievode kapitána. Zastala na chodbe a pozorne všetko sledovala. Keď pri nej prechádzal vojak, schytila ho za ruku.

„Prečo ho vediete do pracovne?" spýtala sa, knihu zamyslene položila na vázu, čo stála pri nej.

„Váš otec chce vidieť vášho brata. Nič iné nám nepovedali."

„Mohol poslať sluhu, prečo práve vás?"

„Neviem, slečna. Asi sa bál, že utečie."

Madlene stále pozorovala, ako sa kapitán postavil pred dvere.

„To sa mi nezdá..." zahundrala Madlene. Poďakovala a nechala ho odísť. Prešľapovala na mieste. Teraz určite neodíde.

Bolo ticho, museli sa o niečom zhovárať. Nemusela byť génius, aby pochopila, čo otec navrhne bratovi. Buď odíde niekam preč a v tichosti, alebo ho vsadia do želiez pod domom. Niečo v tom zmysle. Nasucho prehltla namiesto Daniela.

Ten mal vlastnú hlavu, nikdy by sa neznížil k tomu, aby ho zavreli. So strachom sledovala dvere, keď sa zjavila ich matka. Stúpla si vedľa Madlene a nervózne prešľapovala na mieste. Asi aj ona vedela, čo bude nasledovať.

Dievča pozrelo na matku, trochu odstúpilo. Všimla si pritom červené oči. Musela plakať. Ale prečo, veď Daniel...

Starý barón vyšiel z izby. Madlene aj matka sa pohli k nemu s otázkou, keď padol výstel. Otec ostal stáť na chodbe, vyhýbal sa pohľadu oboch žien. Jedna sa zrútila na zem v mdlobách, Madlene vbehla do pracovne. Kapitán ju nestihol ani schytiť.

Daniel ležal vyvrátený na stoličke, v hlave mal dieru. Všade bola krv a časti mozgu. Oči ju pálili, slzy stekali dolu po tvári. Nezmohla sa na slovo.

„Slečna, poďte!Toto by ste vidieť nemali!" postavil sa Bach pred ňu, aby viac nemusela pozerať na brata. Ovinul jej ruky okolo pliec a spolu vyšli von. Nechala sa viesť ako baránok.

„Zomrel ako čestný muž, hoci si túto poctu nezaslúžil," povedal barón, hoci sa mu hlas triasol. Možno stále dúfal, že to neurobí. Že vystrelí do prázdna.