Barónka

13

Chlap ju niesol tmavou chodbou podzemia. Aj cez vrece cítila vlhkosť toho miesta, chlad ktorý sa odliepal od stien. Snažila sa zapamätať odkiaľ prišli, ale množstvo odbočiek a klesaní ju úplne poplietli. Nestihla ani rátať kroky.

Skúsila na nich hovoriť, ale boli ticho. Asi mali zakázané hovoriť s ňou, pokým sa nedostanú na miesto.

„Polož ju sem," počula známy hlas. Patril presne tomu, ktorý ju sem zaviedol.

Pod zadkom zacítila udupanú a studenú hlinu, nato jej stiahli dolu vrece ale povrazy nechali tak.

„Mohli by ste mi už povedať, kto ste?" spýtala sa sprievodcov, no tí si ju viac nevšímali a odišli. Mohla sa v pokoji poobzerať po miestnosti.

Bola osvetlená dvomi košmi s ohňom, tiež tu boli fakle. Steny tvoril kameň, na jednej z nich si všimla kovové putá. Prebehli jej po chrbte zimomriavky. Ďalej tam bol obyčajný stôl a stolička. Prišlo jej, že im sem nechali priniesť mučitelia, aby narýchlo mohli zaznamenať slová odsúdenca.

„Vyvoláva to bezútešné myšlienky, však?" spýtal sa niekto. Otočila hlavou. Železné mreže boli otvorené, stál v nich neupravený muž. Bradu mal dlhú a špinavú, rovnako ako jeho šaty.

„Skúste sem dať nejaké koberce," zachripela. Muž sa usmial, prešiel k stolu a sadol si. Madlene nechal sedieť na zemi.

„To by to potom stratilo svoj účel," zaprotestoval. Rukami sa oprel o drevo, naklonil sa akoby ju chcel lepšie počuť.

„Takže to tu bežne používate?"

„Bežne až tak nie. Ale jedno podobné miesto, ak nie krajšie, sme vyhradili pre špeciálnu osobu."

„Predpokladám, že tou osobou som asi ja."

„Máte skvelý úsudok!" zalichotil jej naoko. V jeho očiach nebolo žiadnej miloty ani súcitu.

Madlene sa pomrvila na zemi, pretože sedela nakrivo.

„Napriek tomu sa nechám poučiť. Prečo ja? Vaši muži mi povedali, že nepatríte k Britvovi."

Muž sa prestal usmievať.

„Viete, slečna, vybrali sme si vás pre našu pomstu. Chceme sa pomstiť barónovi, vášmu otcovi. A keďže ste sa v poslednom čase stali nepozornou, rozhodli sme sa, že viac nebudeme otáľať. Ako vidím, mali sme pravdu. Prišli ste sem takmer bez odporu."

Počúvala ho, ale akosi nechápala. Zamračene na neho pozrela. Všimol si jej vzdorovitý pohľad.

„Neviem čo máte proti môjmu otcovi, ale takto sa nič nevyrieši!"

„Máme prísť do paláca a žobrať pred ním?" spýtal sa s nenávisťou. Postavil sa, prešiel k nej. Hľadel na ňu z výšky. „Je zaujímavé, ako sa role zmenili. Teraz by ste vy mali žobrať...nie žeby to pomohlo..."

„Čo to tu hráte?" spýtala sa už vážne s obavou. Tento muž bol asi šialený.

„Hrám? Drahá slečna, všetko som vám povedal! Ukážeme vášmu otcovi nesmiernu bolesť. Takú, akou sme si museli prejsť aj my!"

„O akej bolesti to hovoríte?!" skríkla, snažila sa postaviť na nohy.

Jeho oči akosi zbesneli, razom ju udrel po tvári. Spadla do prachu, líce mala v jednom ohni.

„Nezdvíhajte na mňa hlas! Nie som vašim sluhom, na ktorého si môžete dovoľovať!" sykol jej pri uchu. Postavil sa, nohou ju otočil na chrbát.