Barónka

3

Zastali na ceste a vystúpili. Madlene sa pozerala na obyčajné drevené dvere, prechádzala očami od nich po obyčajnej bielej stene domu až ku oknám. Ruky mala vo vreckách, ledabolo odzdravila ľuďom, ktorí prešli pri nej.

„To bývate tu?" spýtala sa a pozrela na Setha, ktorý prehodil liace cez hlavu koňa.

„Čakala si honosný palác?" spýtal sa drzo a viedol zviera aj s vozom do vedľajších veľkých dverí.

„Nie, ale niečo viac chudobnejšie."

„Ja aj brat pracujeme, takže si to môžeme dovoliť." Prikývla, hoci nemala ani tušenia, akí sú obaja starí. Určite starší ako ona. „Choď dnu a počkaj tam na mňa!" zakričal jej ešte a stratil sa.

Pokrčila plecami a prešla ku vchodu. Zaklopala ale nikto sa neozval. Neisto otvorila dvere a vošla. Malá chodbička so starým kobercom, jedna veľká váza.

„Haló!" zakričala, prešla do menšieho salónika s dvomi kreslami a kozubom. U nich to bolo podobné, len s tým rozdielom, že všade bolo vidieť prepych. Musela uznať, že tu to bolo viac útulnejšie. Obzrela sa a zbadala malú knižnicu. Stála vedľa kozuba a tvorila jednu celú stenu, ktorá sa tiahla až ku oknu.  Vzala jednu z kníh a v rýchlosti prelistovala.

„Kto si?!" niekto na ňu zakričal. Otočila sa. Stál tam mladík, možno taký starý ako ona. Mal tmavé krátke vlasy, tiež mierne zvlnené, a svetlé oči, ktoré ju prebodávali. Niekoho jej pripomínal...V rukách zvieral akýsi žabykláč.

„Klopala som ale nikto sa neozval, tak som vošla," povedala a oči nespúšťala z noža.

„Dvakrát svoju otázku opakovať nebudem!" ignoroval ju a priblížil sa. Madlene spadla kniha na zem, s obavou sa pohla ku kozubu.

„Nechcela som rušiť...Mala by som odísť..." hovorila, popritom zvažovala ako sa dostať ku vchodovým dverám.

„Kto ťa poslal! Britva?! Odkáž mu, že my mu nič nedlžíme!"

„Nie, neposlal ma Britva...Asi by sme sa mali upokojiť..." snažila sa ho chlácholiť, ale v očiach mal bojovnosť. Ten sa tak ľahko nevzdá.

„Tak mi konečne odpovedz!" zvolal a voľnou rukou po nech chňapol. Madlene sebou trhla, vyhla sa jeho ruke a vyskočila na čalúnené kreslo. Chcela preskočiť operadlo, ale neodhadla jeho výšku a spolu sa zvalili na zem. Za iných okolností by sa rozosmiala, teraz len bezradne pozrela na muža nad sebou.

„Toto nevyzerá dobre..." zachripela a čakala najhoršie.

„Konečne ťa mám, lasica!"

„Pusti ma, odroň! Nevieš, ako sa máš správať ku dievčaťu?" kričala na neho, keď sa ju pokúšal postaviť.

„Ak pracuješ pre Britvu, tak si poriadny kvietok," nedal sa.

„Vravím, že ho nepoznám!"

„Neverím ti! A nevrť sa toľko!"

Madlene bojovala ale mladík bol prisilný, nechcel ju pustiť.

„Čo tu robíte?!" zvolal Seth a pribehol k nim. Chytil za rameno mladíka a odtiahol ho. „Gray! Čo to vyvádzaš?"

„Vďakabohu, Seth!" zvolala Madlene a vydýchla si. S nesmiernou radosťou k nemu pribehla, zboku ho objala.

„Vyvádzaš ako šarvanec," povzdychol si Seth, ale nemohol zahnať akési vzrušenie, keď ho takto objímala. Rýchlo sa odtiahla a usmiala.

„Seth, kto to je? A prečo sa k tebe správa, akoby ťa poznala?"

„Toto je Madlene Roscová. Isté udalosti ma prinútili pomáhať jej." Gray si zjavne vydýchol, konečne sa usmial. Vyzeral veľmi pekne.