Barónka

O

Seth celú cestu neprehovoril. Nešlo mu do hlavy, ako mohla byť Madlene taká nepozorná. A hoci si to nechcel pripustiť, stále to bola barónka. Vychovaná v honosnom paláci s množstvom sluhov.

„Ako dlho sa chceš správať takto?" nadhodila, opretá o kozlík s očami upretými na belasé nebo.

„Berieš to až priveľmi dobre," zahundral.

„Keď sa povypytujeme u Alicinho strýka, pôjdem ich hľadať," povedala jednoducho, práve sledovala biely mrak, čo sa ponášal na rybu.

„Vysvetlíš mi, ako to chceš urobiť?"

Sklonila hlavu, vystrčila ukazovák ako učiteľka.

„Túto techniku krádeží som už videla. Dokonca zažila na vlastnej koži, ale o tom ti poviem inokedy," zasmiala sa. Zamračene na ňu pozrel. „Využívajú ju zlodeji zo západného mesta. A kde sa práve nachádzame?" spýtala sa, čakal na jeho odpoveď. Lenže Seth bol stále nabrúsený. „Mohol by si sa upokojiť? Čo sa stalo, stalo sa. Vyriešim to!"

Proti toľkému jej pokojnému a vyrovnanému prístupu sa len ťažko bojovalo. Začínal si to uvedomovať. Proste ho stále dokázala ovplyvniť.

„Dobre. Nachádzame medzi západom a juhom." Usmiala sa.

„Výborne, Seth!" zvolala, pobúchala mu po kolene. „Títo ľudia pracujú poväčšine v dvojiciach alebo trojiciach. Jeden odpúta pozornosť obete, zatiaľ čo druhý alebo teda obaja, ak sú trojica, kradnú. Teraz mi je jasné, že ten najstarší bol krytie pre toho najmenšieho."

„Nejako sa v tom vyznáš," strelil po nej začudovaný pohľad.

„Povedala som ti, že ti raz možno túto príhodu poviem," usmiala sa.

„Toto by som si vážne vypočul so záujmom."

„Nie je to nič svetaborné..." povedala, oči znovu uprela hore. V myšlienkach sa opäť zakrádala po uliciach, učila sa kradnúť ako ostatní. Proste všetko čo sa človek naučí, sa mu možno raz zíde.

„Takto sa ale ten šperk bohvie kde stratí. Zbytočne strácame čas," nahodil Seth.

„Máš niečo konkrétne na mysli?"

„Choď za tým strýkom, ja sa poobzerám po meste. Možno sa mi ich podarí nájsť."

„Nevieš ako vyzerajú," oponovala.

„Nemusím to vedieť. Stačí, ak nájdem nejaké iné dieťa. Určite sa združujú."

Chvíľku na neho hľadela. Nebolo to úplne hlúpe.

„Súhlasím!" povedala a zišla dolu.

„Stretneme sa pred obedom pri tom košatom strome," povedal a ukázal na mohutný dub, čo stál pri ceste. Neboli ďaleko od začiatku západného mesta.

Iba prikývla, sledovala ako sa pomaly vzďaľuje.

„Seth!" vykríkla. Starý rebrinák zastal, muž sa otočil. Vôbec netušila, čo im môže spraviť. Dúfala, že nebude ako ostatní robotníci, čo bili úbohé deti. „Neublíž im!"

„Máš o mne peknú mienku!" zvolal nazad a opäť popohnal Júliu.

Mal pravdu. Hanbila sa za to, že mu nedôverovala. Veď ani ju neomráčil buchnátom, keď sa viezla potajme v jeho voze. No, ale ktovie ako by to dopadlo, keby neprišli vojaci.

S jemným úsmevom sa zvrtla, šla kľukatou a prašnou cestou, čo viedla na malé farmy. Stretla pár ľudí, či už z vyššej alebo nižšej vrstvy. Pár šarvancov, čo behali vo vysokej tráve a po poliach, čo sa rozprestierali po jej ľavej ruke. Ich sa aj spýtala na ďalšiu cestu. Do tváre jej fúkal jemný vietor, zaháňal dotieravú horúčavu. Nevedela si predstaviť, že by mala byť teraz doma a len tak sedieť.