Barónka

22

Palác rodiny Roscových bol ozdobený nielen zvnútra, ale aj zvonku. Všade na terase horeli fakle, pomedzi alej, ktorá sa tiahla k obydliu boli na zemi lampáše. Pripomínali svojim jemným svetlom svätojánske mušky. Kmene stromov boli potiahnuté modrým súknom, vo výške pása dospelého človeka bola veľká mašľa.

Odvšadiaľ sa ozývala hudba, smiech hostí. Všade to prekypovalo životom, vo dvoranách sa hmýrili šaty rôznych strihov a farieb. Dámy si obdivovali navzájom účesy a šperky, páni sa pýšili svojimi paniami alebo novými zbraňami.

K Madlene to všetko doliehalo až do izby. Komorná jej pomáhala s obliekaním, druhá slúžka upravovala účes. Tretia sa jej pýtala na šperky.

„Vezmem si len tento," ukázalo dievča na nočný stolík, kde ležal diamant. Dnes má poslednú možnosť niečo urobiť.

„Ste si istá? Niežeby nebol prekrásny ale..."

„Vezmem si ho, ďakujem," skočila jej do reči Madlene. Slúžka sa uklonila a chcela jej ho zapnúť na krk, keď ktosi zaklopal. Vstúpil Luca.

Mal na sebe čiernu rovnošatu komorníkov, ktorá mu sedela ako uliata. Bol neskutočný štramák. Bol vysoký a driečny, možno trochu pobledlý. A ustarostený. V očiach mal bolesť.

„Ste pripravená, slečna?" spýtal sa úslužne.

„Hneď. Len zapnem barónke šperk," prikývla slúžka.

„Ja to urobím," ponúkol sa a pristúpil. Slúžka mu podala retiazku.

„Je to všetko, slečna?" spýtali sa ženy. Madlene prikývla, zavreli za sebou. Luca sa postavil za Madlene a jemne, skoro sa jej vôbec nedotkol, jej zapol náhrdelník. Odstúpil.

„Vyzeráš prekrásne," hlesol. Oči mu behali po krásnych svetlofialových šatách z hodvábu, úzkom drieku, po dekolte. Po tvári, ktorú odkrýval účes, po rukách v bielych čipkovaných rukavičkách. Vyzerala neskutočne.

„Aj ty," usmiala sa, zalial ju mierny rumenec.

„Si pripravená?"

„Nie celkom," pripustila.

„Som vedľa teba."

Chytila ho za ruku. Stisol ju akoby sa bál, že sa mu rozplynie.

„Viem."

„Môžem poprosiť o prvý tanec?" spýtal sa nesmelo. Nikdy s ním netancovala. Ak sa nerátala mestská zábava, ale to sa nedalo hovoriť priamo o tanci.

„Bude mi potešením, pane," mierne sa uklonila. Chytil ju okolo pásu, ruka v ruke začali tancovať po jej izbe. Hudba sa k nim dostávala tlmená a niekedy nevýrazná, ale to neprekážalo. Išlo o nich.

„Madlene, ja... chcem ti niečo povedať..."

„Hovor."

Krok raz dva tri, otočka a krok raz dva tri.

„Ja ťa..."

Vedela, čo chce povedať. Nesmel to povedať.

„Viem. Ale nemôžem opätovať, čo cítiš ty. Mám rada niekoho iného."

Zastavil sa. Ona sním. Bála sa, čo povie. Nechcela ho stratiť.

„Tušil som to. Dúfam, že ma preto neodoženieš. Hoci budem trpieť, ak budeš šťastná, zmierim sa zo všetkým."

Ak bude šťastná.Bola by keby bola s.... Oči jej zvlhli od sĺz.

„Si ten najlepší brat a priateľ, akého si môžem želať."