Surprise (BOOK2)

22. kapitola

"Čo- čože?" tmavá pokožka mu najprv zbledla, potom zozelenala a keby sa nebol oprel o stenu tak by sa zosunul k zemi, "prečo, prečo mi o tom nepovedal? Panebože boli by sme to vyriešili, prestúpil by na inú školu!"

"Práve preto!" ozval sa za nimi detský chlapčenský hlas, "dosť zlé je už to, že ma obraňuje hlúpe dievča! Ak by prišiel do školy môj otec s DRUHÝM otcom tak by som sa z tej nakladačky ani nespamätal!"

Modré oči boli skryté za jemným povlakom sĺz a jeho líčka boli červené. Za ním stála Joy a tiež vyzerala, že nemá ďaleko od plaču. Ublížene sa dívala na Tatea a potom sa s plačom rozbehla do obývačky za Harrym. Louis sa mračil no nič malému chlapcovi nepovedal. S malým nadávaním sa pozrel na Zayna, ktorý vyzeral, že sa o chvíľu zrúti. Opieral sa o bielu stenu kuchyne a plakal. Musel rýchlo nájsť Liama.

Bez zbytočných rečí poslal Tatea do jeho izby a sám sa vydal za brunetom, ktorého zavelil nech ide do kuchyne k jeho manželovi. Louis sa pozrel na plačúcu Joy a Harryho, ktorý pevne zvieral jej malinké telo. Tváril sa ako boh pomsty. Louis len pokrútil hlavou a prešiel k chodbe, ktorá viedla do detskej izby. Otvoril opatrne dvere a našiel Tatea ako sedel na zemi a hľadel pred seba. Jeho ramienka sa otriasali pod váhou jeho vzlykov a pery boli rozkúsané. Mal rovnaký zvyk ako Zayn, stále si hrýzol pery až do krvi. 

"Tate? Chceš si o tom pohovoriť?" jemne sa usmial a vošiel dovnútra. Jeho hlas bol pevný, aj keď mal menší strach o to dieťa položené na zemi.

"Choďte preč, prosím," aj napriek smútku si zachoval pokoj pravého angličana, čo bolo na jeho vek veľmi prekvapivé. Dokonca ešte stále mu aj tykal. S ťažkosťami sa k nemu posadil na zem a uistil sa, že dvere sú zatvorené. To, čo plánoval teraz urobiť, by nemal nikto počuť. Je to len len pre jeho a uši malého Malika. 

"Stále ma udivuje, ako tí dvaja z teba vedeli vychovať tak úžasného chlapca," začal opatrne a pohladil ho po chrbte. Striasol jeho ruku a posunul sa od neho preč.

"Ak ste mi prišli prehovárať do duše, už je neskoro. Rozplakal som svojho otca," nakrčil nos a nechal svoje slzy aby mu zmáčali tvár.

"Nie.. To som skutočne neprišiel," chvíľu mlčal, kým začal znova hovoriť, "keď sme boli ešte skupina, tvoj otec bol často kritizovaný za to, akú má vieru. Za farbu jeho pokožky, za tetovania, ktoré máme vlastne všetci, ale im najviac vadili tie jeho. Keď vyšiel von aj so svojou orientáciou, to znamená, že priznal svetu, že sa mu páčia chlapci nie dievčatá... bol to pre neho hotový teror. Dostával urážlivé správy, vyhrážali sa mu."

Malý sa triasol pevne zatváral svoje viečka k sebe a zhlboka dýchal.

"Dokonca to zašlo až tak ďaleko,že tvojho otca zmlátili. Liam ho nechcel odvtedy pustiť ani na ulicu. Tvoj otec mi písal alebo volal každý deň, vedel som všetko o tom ako sa cíti. Písal, ako veľmi nechce, a nedovolí aby sa toto stalo aj tebe. To je ten dôvod prečo ťa chce chrániť," pritiahol si vzlykajúce telíčko na seba, "nechce, aby si si prešiel tým, čo on."

"Ja som to nechcel povedať, ale.. chlapci sa mne a Joy smejú, že nemáme mamy. Pritom ja mamu mám! Hovoria, že to, že mám dvoch otcov, nie je normálne! Som vraj čudák a vyrastie zo mňa to, čo z nich. Joy ich vždy udrie, ale tým len potvrdzuje to, čo hovoria," smrkol a skryl si tvár do jeho krku.

"Ako ti to vysvetliť, zlatko," pobozkal ho do jemných vláskov a pohladil ho chrbte, "máš rád Joy, však?"

Dostalo sa mu nesmelé prikývnutie.

"Ja mám rád jej ocka, rovnako ako ty Joy. Tvoj ocko má rád Liama, rovnako ako hociktorý otec tvojho spolužiaka má rád jeho matku. Láska je láska, či už medzi mužom a ženou, alebo mužom  a mužom. Ty si vznikol, keď sa tvoj otec a mama mali radi. Potom si sa ale narodil už do rodiny, ktorú ti vytvoril tvoj otec s Liamom. Vychovávajú ťa a milujú, a myslím, že ty ich miluješ rovnako. Len sa necháš ovplyvňovať svojím okolím. Riaď sa srdcom. A skôr než niečo povieš, premysli si to. Ver mi.. viem o čom hovorím. Moje zbrklé reči, poškodili viac ako len jedno srdce."