Možno príde kúzelník ✔

1. (názov kapitoly je príliš dlhý - wtf?)

1. Jej mama je začínajúci homofób, pokročilá vorkoholička a profesionálna paranoička 

"Tegan?" počula som z vedľajšej izby.

"Tee?!" kričala na mňa moja sestra.

"Neviem!" kričala som jej späť zo svojej izby. Práve v tejto chvíli som bola príliš lenivá na to, aby som čo len hovorila.

"Ani nevieš čo som sa ťa chcela spýtať," kričala mi cez stenu, tak som spojazdnila svoje svalstvo a prišla do jej izby.

"Tak čo si sa chcela spýtať?" s lízankou v ruke som sa oprela sa o zárubňu.

"Nevidela si to moje dobré tričko s flitrami?"

"Ty máš nejaké dobré tričko?" doberala som si ju a ľahla si na jej posteľ, pretože svalstvo opäť prestávalo fungovať.

Všade okolo sa váľala polovica jej šatníka. Aj keď ona mala čierne vlasy a ja nafarbené na chladnú blond, ona bola tá bábika, čo každé ráno stála hodinu pred šatníkom. Ja som tam stála len pol hodinu, lebo som vždy presne vedela čo si s čím oblečiem. Možno to bolo tým, že som mala menej vecí.

"Do riti, potrebujem ho," rútila sa do kúpeľne.

"Aj tak ho dlho na sebe nebudeš mať," ešte stále som cmúľala tú lízanku - na sladkosti nedám dopustiť.

"Ja ho mám aspoň pre koho vyzliekať," vyplazila mi jazyk.

Chcela som jej na to niečo povedať, ale mlčala som, aby som v jej očiach ostala stále tá Tegan, čo nikoho nemá. Bola to ale pravda, s nikým som nechodila, ale ani som nikoho nechcela. Aspoň nie na stálo. Vivian však nikdy nepochopí ako nemôžem nemať chalana a netrápiť sa tým, pretože ona má svojho dokonalého Chrisa.

"Idem radšej, lebo mi zas budeš niekoho dohadzovať," pomaly som odchádzala do izby. "A mohla by si si tu upratať," nohou som odsúvala oblečenie.

"To zvládnem aj ráno," mávla rukou, vzala si nejaké tričko zo zeme a utekala dole schodmi na autobus. Ešte som za ňou optimisticky zakričala: "Nestíhaš", ale neviem či počula.

"stihla som ho. :)" napísala mi smsku, takže sluch má v poriadku.

"nemachruj :P" odpísala som jej a ako som pozerala na hodinky, tak aj ja som už musela vyraziť za kamoškami.

Mama s otcom nemohli mať na nás nijaké námietku typu 'doma o jedenástej' alebo 'dávaj si pozor', pretože sú celé prázdniny na nejakom ostrove v Karibiku. Majú výročie, tak sme im so sestrou a ostatkom rodiny prispeli, aby si užili. Peniaze sme si odkladali a mali sme toho na účtoch dosť, takže suché rožky nemáme na jedálničku - niežeby sme nejaký mali.

S Vivien sme im prispeli hlavne na preto, aby sme mali od nich na dva mesiace pokoj. Máme ich rady, ale aj čokoládu máme rady a nejedávame ju každý deň. Tak možno ja jedávam, ale chápete, ide o princíp. Takmer vždy ide o princíp.

"Kde si toľko bola?" spýtala sa ma Lexie.

Ak nerátam Vivien, moje nekonečne zbožňované a milované dvojča, tak Lexie bola moja najlepšia kamoška v podstate už od narodenia. A ostalo nám to, obe sme príliš lenivé na to, aby sme si hľadali nejakú novú kamarátku a museli jej vysvetľovať, prečo si jablko krájam nožom a nejem ho ústami alebo prečo vždy trikrát kontrolujem uzáver od fľaše (obzvlášť v tom prípade, ak obsahuje alkohol).

"Hovorila som, že prídem neskôr. Vivien zase hľadala nejaké tričko a nestíhala. Skôr som nemohla, mala by svoje otázky, kde sa moja noha zatúlala a keby som jej znova musela hovoriť pravdu a povedala by som, že idem za vami, zase by ma ráno čakal lístok s nejakým číslom chalana, s ktorým sa aj tak nestretnem," povedala som a sadla si na gauč, čo sme mali v jednom rozostavanom dome, ktorý je už roky opustený.