Možno príde kúzelník ✔

24. Filantrop

Verím, že ste na príbeh nezabudli a stále ho čítate :)

Deň sa vliekol, pretože som stále myslela na večer a na Jelenu. Stále som si hovorila, že ideme len von a nie na rande. Cez deň som s Vivian stihla ešte upratať a stále mi rozprávala o Eddiem a ako bolo. Bola som rada, že aspoň ona je šťastná. Aj keď mi by mohla trochu toho šťastia požičať.

Večer som presne o jedenástej čakala pred Ríšou Delta.

„Myslela som, že si prídeš aj niečo objednať," vyšla z dverí aj s batohom v ruke.

„To čo chcem sa nedá objednať."

„Môj otec hovorí, že všetko sa dá objednať. Len nie všetko sa k tebe dostane. Niektoré objednávky sa stratia alebo prídu k niekomu inému lebo si to objednal aj on. Nakoniec však príde objednávka k tomu, kto ju potrebuje."

„Tvoj otec je na mafiána, respektíve podnikateľa nejaký filozof, nie?"

„To som si teraz vymyslela. Len som chcela, aby to znelo nejako vážnejšie, keď predtým poviem, že môj otec hovorí," zasmiala sa.

Zakrútila som neveriacky hlavou. Išli sme opačným smerom od našich domov, ako keď sme sa prvý raz prechádzali.

„Čo máš vlastne v tej taške?"

„Čiapku," odpovedala, „so štekajúcou slepicou."

Rozšírili sa mi zreničky. „Vážne?"

„Ty to máš rada?"

„Jasne, ona je geniálna. Môžem si vyskúšať?"

Chvíľu váhala alebo rozmýšľala či to myslím naozaj, ale keď videla moje psie oči, tak otvorila batoh a podala mi čiapku. Hneď som si ju nasadila.

„Je to bomba. Kde to má ten gombík na štekanie?" snažila som sa ho nájsť a rukami šmátrala po celej čapici.

„Tu," chytila gombík na boku, keď som ho aj ja našla, takže sa naše ruky dotkli. Zarazila som. Bol to ako spomalený záber z filmu.

Ticho prerušilo štekanie vychádzajúce akoby z mojej hlavy.

„Ako bolo dnes v práci?" snažila som sa o začatie konverzácie.

„Skvele. Jeden chalan sa nám tam vygrcal. Musela som to utrieť ja," nasadila fejkový úsmev.

„Och, to som chvalabohu nikdy nezažila a snáď ani nebudem musieť."

„Bolo to dosť hrozné, aj mne sa potom chcelo ako som to čistila."

Dala som jej ruku na ústa. „Prosím, nehovor už o tom. Prečo nemôžeme hovoriť o cukrovej vate alebo niečom podobnom?"

Natočila sa ku mne. Stále som mala ruku na jej ústach. Bože, začínala som byť už dosť nadržaná. Nadýchla som sa a dala dole ruku. A pokračovala v ceste.

„Nemám rada cukrovú vatu veľmi."

„To sa aj dá? Ona je skvelá."

„Všetko sa dá. Dá sa aj nemať rada čokoládu alebo mať rada brokolicu."

„Z brokolice mám rada polievku. Tá je úplne skvelá."

„To hej, dala by som si."