Možno príde kúzelník ✔

5. Zamieta sa

    "Dobré ráno," vopchala som sa do postele Vivian.

"Strašne dobré, keď ma budíš," povedala mi ospalo, ešte nemala ani rozlepené oči.

"Prepáč, ale už som bola hore, ale nechcelo sa mi úplne vstávať z postele."

"A preto si vstala zo svojej postele, aby si išla do tej mojej," pozrela na hodinky ," o ôsmej ráno?"

"Chcela som spoločnosť a podľa mapy si najbližšie ty."

"Podľa času som ešte mala spať. Ešte si poďme ľahnúť," zívla si. "Za toto mi potom spravíš raňajky." Ja som sa len zamračila, ale nenamietala som.

"Už aj tak nezaspíš. Vždy keď sa zobudíš, tak si potom hore."

"To máš pravdu. Ale tie raňajky mi robíš aj tak."

Nastala chvíľka ticha. Podoprela som si hlavu a začala vypočúvanie: "Kde si bola včera?"

"Čo tak rýchlo meníš tému?"

"Bála som sa o teba," vysvetľovala som jej.

"Bola som vonku," mykla plecom.

"Fajn, že si nenachladla. Nechcelo by sa mi o teba starať."

"Postaral sa o mňa Eddie," zaškerila sa.

"Eddie," vzdychla som si. Ešte sa nespamätala s Chrisa a je tu Eddie. Tá moja sestra asi nevie čo je to dať si pauzu. "Riadiš sa porekadlom Klin sa klinom vybíja alebo čo?"

"Nasťahoval sa do toho nového domu oproti parku," vysvetľovala mi bez toho, aby mi odpovedala na otázku.

"A to si k nemu len tak zazvonila, že či sa o teba môže postarať či čo?"

"Nie, len tak som sedela na lavičke a on ma k sebe vzal," jednoducho odpovedala.

"Bože, Vivian. Mohol to byť nejaký úchyl." karhala som ju. "Nemala by som chuť vešať plagáty a ísť na políciu, že sa mi stratila sestra. Dosť mi stačilo, keď sa mi stratil Satan a mesiac som na neho čakala."

"To bol ťažký mesiac," pripustila, "a keď som tam tak v daždi sedela, bolo naozaj jedno, čo je zač."

"Ale mne to nie je jedno čo s tebou je," na pár sekúnd tá veta visela vo vzduchu. Potom som pokračovala: "Takže s Chrisom je nadobro koniec? Čo keby sa zajtra vrátil?"

"Nevráti sa," na tvári sa jej zjavil smutný výraz.

"A čo je ten Eddie zač?" vypytovala som sa, aby nemusela myslieť na Chrisa.

"Je kuchár, má tridsaťjeden, motorkár, milý, vyspelý," hovorila trochu veselšie.

"Tridsaťjeden?" pozerala som na ňu.

"Máš niečo proti? To nie je až tak veľa a vôbec na toľko nevyzerá." bránila ho.

"O desať rokov starší to nie je nič," ironicky som prikyvovala.

"Prestaň, je fakt milý, príde k nám na večeru, takže navaríš niečo dobré, aby sme nevyzerali ako kravy."

"Nie," automaticky som jej odpovedala.

"Dlhuješ mi to za toto ráno," s úsmevom a smutnými očami sa na mňa pozerala. Prekrútila som očami a ani som jej nespomenula, že jej za toto robím raňajky, lebo by to asi ani nemalo cenu. Vždy ma vie nejako presvedčiť. Človek by sa mal asi naučiť hovoriť nie, lebo potom ho ľudia začnú využívať. No ja som nepoučiteľná. Aspoň kým ma to neprivedie do šialenstva.