Možno príde kúzelník ✔

41. Prišiel kúzelník

Je to tu! :D

Prešli mesiace aj a som stále bola s Yoan. Šťastná. Bolo to s ňou iné ako so Soniou alebo s Jelenou. Vždy je to iné. Ale stále je to šťastie. Zamilovala som sa do nej postupne ako keď sa dieťa učí chodiť. A potom proste začnete chodiť a behať. Občas padnete, ale znova sa postavíte na nohy.

Jelenu som občas videla, ale nemohla som sa s ňou ešte normálne porozprávať. Napísali sme si len mail. Ona sa mi v ňom ospravedlňovala a dúfala, že budeme niekedy kamarátky. Ja som napísala, že za to nemôže a časom možno budeme. Yoan chápala, že potrebujem čas, aby som na Jelenu zabudla a aj preto ju tak ľúbim. Vždy ma vedela pochopiť najlepšie zo všetkých. Do Ríše Delta som chodila, až keď som mala overené, že tam Jelena v tú dobu nepracuje. Nemohla som sa vzdať ich burgera.

K pánovi Wolfgramovi som chodila stále, ale už som ho veľmi nepotrebovala. Dohodli sme si posledné sedenia a potom sa môžem aspoň trochu cítiť ako normálny človek. Aj keď to nikdy asi nebudem. Veľmi mi pomohol prekonať smrť Sonie a aj rozchod s Jelenou. Až potom som sa dozvedela, že k nemu chodila aj Yoan a tak o nás dvoch vedel všetko. Podľa mňa sa na nás musel strašne smiať.

Keď prišli mama s otcom a zistili, že Vivian chodí s Eddiem, ktorý ma dokonca dieťa, skoro skolabovali. Ale po prvej večeri si oboch zamilovali. Ja som im potom povedala o Yoan, ale až o týždeň, nech to majú všetko postupne. Nemôžem povedať, že by boli nadšení, ale nemajú žiadne námietky.

A tak prišiel deň, kedy máme s Vivian narodeniny. Aj keď už máme dvadsaťštyri, stále máme oslavu s tortou a všetkými sprievodnými vecami. Od skákacieho domu sme tento rok už upustili.

„Ako mi rastiete," objímala nás mama. „Tento rok budete mať orieškovú tortu, dobre?"

„Bude určite super ako každý rok," povedala som jej.

„Bežte prestrieť stôl na záhrade. Taniere, poháre," vymenovávala.

„Mami, každý rok to máme tak isto. Už vieme," hovorila Vivian a zobrala poháre. Ja som vzala taniere a išli sme na záhradu.

„Čo myslíš, že dostaneš?" spýtala sa ma.

„Bude mi stačiť kniha od teba."

„Ako vieš, že ti dávam knihu?"

„Vždy mi dáš nejakú dobrú."

„Fajn. Tak, od niekoho iného. Čo myslíš, že ti dá Yoan?" opäť vyzvedala.

„Vivian, netuším. Rozmýšľala som, ale neviem. Nechám sa prekvapiť. Hocičo ma poteší."

„Aj plyšiak?"

„Aj ten," usmiala som sa.

O piatej začali všetci prichádzať. V podstate prišli len Eddie, Elvis, Yoan, Maddie, Lexie a David. Všetci sme sa zvítali a išli sa najesť. Mama totiž vždy hovorila, že jedlo je najdôležitejšie. Až potom môžeme oslavovať. Po skvelom jedle nám všetci zaspievali všetko najlepšie. Mama na tom trvala, ja s Vivian sme boli zásadne proti. Ale chceli sme jej spraviť radosť, tak sme ju nechali spievať a priniesť tortu so sviečkami, ktoré sme potom spolu s Viv sfúkli.

„Dobre, dobre, teraz darčeky," upokojovala všetkých mama, ale hlavne ona bola z toho celá nadšená ako keby mala sama narodeniny. Každá sme dostali plno darčekov ako keby boli Vianoce. Keď mi dávala Lexie, niekto zvonil.

„Idem tam, pokračujte!" šalela Yoan a bežala k dverám.

„Bože, prerušila mi celú reč," sťažovala sa Lexie. „Proste, buď šťastná a rob ďalej hlúposti."