Možno príde kúzelník ✔

31. Feťák Ulrich a jeho kamarát Fritz

Týždeň nepridám kapitolu a hneď to padne na 19 pozíciu :O To je to, čo som písala o pravidelnom pridávaní. Trochu spomalím a je to...:D Nevadí, hlavne, že mám vás moje zlatíčka :)

Chcela som ísť za Jelenou do práce. Aspoň ju vidieť a mala som aj chuť na niečo z Ríše Delta, ale vedela som, že by to nebol dobrý nápad. Tak som sa dala radšej na upratovacie práce, čo mi zabralo celý deň. Aspoň som tam veľmi neriešila aké to medzi nami teraz je. Druhý deň som jej napísala aspoň sms.

„mohla by som ta prist na chvilu pozriet?"

„pozajtra sa vidime. vydrz to."

„porozpravajme sa."

„nie je o com."

Rozdýchavala som to. To bude určite fajn. Muselo prísť aj to horšie obdobie. To spravíme nejako. Ale ako?

„Nepôjdeš so mnou na nákupy?" vošla mi do izby Vivian.

„Nechce sa mi. Nevieš klopať? Čo keby som pozerala porno a robila sa?"

„Pozerávaš porno?"

„Narozdiel od teba občas áno."

„Tak to nerob. Čítala som, že potom človek ohlúpne."

„To si čítala v denníku amerických vedcov?"

„Vidím, že dnes si veľmi príjemná."

„Vidím, že sarkazmus ovládaš dokonale."

„Aké má Jelena číslo? Musím jej napísať nech ťa pretiahne, asi to už potrebuješ. Kde vlastne je?"

„V robote. Teda už doma z roboty."

„Aha," odpovedala a ostala ticho. Asi čakala, že jej poviem niečo viac, ale nechcelo sa mi.

„Zavolám niekoho iného na tie nákupy."

„To bude najlepšie. Uži si to."

Vivian odišla a ja som potom ľutovala, že som nešla s ňou. Prišla by som na iné myšlienky a kúpila si nové veci. Takto som bola v dome sama so sebou. A bolo to neznesiteľné. Vzala som si teda foťák a veci čo som mala už dávno pripravené na fotenie a išla som za mesto, kde bol les aj s jazierkom. Mali sme tam aj menší vodopád. Vonku bolo teplo, takže mi studená voda nevadila. Z mobilu napojeného na repárky som si pustila hudbu a jednu fotku fotila aj tridsaťkrát. Spravila som ale len polovicu fotiek do projektu, takže som sa tam vybrala aj na druhý deň. Dokonale som vypla mozog a nemyslela tak na Jelenu. Napísala som jej ale, že mi chýba a teším sa na ňu ako sa vidíme. Odpísala mi, že aj ona sa teší a napíše mi potom, kedy príde.

Prišla až poobede, ale to nevadilo. Hlavne, že prišla. Vyzerala trochu ustráchane, ale stále krásne.

„Chýbala si mi," objímala som ju.

„Veď aj ty mne. Ale boli to len tri dni. Čo si robila?" sadli sme si na moju posteľ a opreli sa o stenu.

„Fotila som," hovorila som nadšene. „Po dlhej dobe. Potrebovala som to."

„Naozaj? A čo také?"

„Seba. Ako vždy. Potom ti to ukážem, keď to bude dokončené. Je to pre teba."

„Pre mňa? To sa teda teším čo to bude."

„Dúfam, že sa ti to bude páčiť. A ty si čo robila?" spýtala som, ale zazvonil jej telefón. Ešte som ju nikdy nevidela s niekým volať.