Možno príde kúzelník ✔

11. Môžem ťa volať Jean?

Zverejňujem to závrtanou rýchlosťou. Tých 41 kapitol tu bude raz-dva :D Ale od ďalšej to začne byť zaujímavé :)

Ráno ma zobudila Vivian. Normálne by som jej povedala, že mám teraz hlavný dôvod ju zabiť alebo niečo podobné, no teraz som nemohla.

Držala v rukách tácku s plnom jedla a smutne sa na mňa usmievala.

"Mala by som ti začať oplácať včerajšok."

"Ty nie si tá osoba, ktorá by mala niečo oplácať," povedala som jej a zobrala si hrnček s kakaom, zatiaľ čo si Vivian sadla na druhý koniec postele.

"Viem," sklonila hlavu, "ale trápi ma to. Mám pocit, že...keby sme prišli neskôr alebo by som ho nepustila hore..."

"Vivian," oslovila som ju, aby sa na mňa pozrela, "nie je to tvoja vina ani nikoho z nás, dobre? Je to vina jeho rodičov, priateľov alebo celej spoločnosti, že mu neukázali, že toto je normálne."

"Teraz na týždeň odišiel do tej Brazílie. Chcela som sa s ním ešte porozprávať," vzdychla si, "ale nemalo to cenu."

"O týždeň vychladne a možno aj na to zabudne. Ak by sa s ním mal niekto porozprávať tak som to ja."

Pozrela na mňa vystrašením pohľadom.

"Nemyslím si, že mi znova niečo spraví. Nebudem sa s ním rozprávať zatiaľ čo budem mať niekoho v posteli a budem krátko po sexe," upokojovala som ju. "Neboj sa," usmiala som sa a dala si toasty čo mi pripravila.

"Chutia ti?" zmenila tému.

"Sú vynikajúce," pochvaľovala som si. Vážne boli skvelé, ešte stále teplé a bolo počuť ako chrumkajú.

"Som rada, aj ti to dlžím za všetko čo si pre mňa spravila," opäť mala slzy v očiach. "Mám ťa rada, vážne."

"Vivian," dala som nabok tácku a objala ju. "Aj ja ťa mám rada. Nič si z toho prosím ťa nerob. Vážne. Mohlo byť aj horšie. Prestaň na to myslieť a znova sa usmievaj," povzbudzovala som ju.

Trochu sa pousmiala.

"Dnes robím aj obed a večer ťa pozývam von."

"To vážne?" prekvapila ma. Nepamätám si kedy sa sama ponúkla, že by spravila obed alebo žeby ma niekedy pozvala von.

"Hovorím. Dlžím ti to za všetko. Nie je to nič extra. Chcela som ťa zobrať niekam na výlet, ale neviem čo by si rada."

"Rada by som všeličo, ale to že spravíš obed a pozývaš na večeru je samo o sebe veľká vec."

"Ha-ha," usmievala sa. "Idem si kompletne upratať izbu a potom robiť obed. Keby niečo zavolaj, dnes som niečo ako tvoj sluha."

"Môžem ťa volať Jean /žán/? spýtala som sa s úsmevom. Videla som na nej, že silno mi chce povedať nie.

"Hovor mi ako chceš," povedala nakoniec, "ale neaportujem."

Potom odkráčala do svojej izby. Ja som si pustila nejaké CD s rannými pesničkami, pohodlne si raňajkovala a pohupovala sa v rytme hudby.

"Jean!" kričala som na ňu, keď som mala prázdny tanier.

Vivian otvorila dvere, ale nič nepovedala.

"Už som dojedla," usmievala som sa a podávala jej tácku. "Bolo mi možné dostať aj džús s lentilkami?"

"Zneužívaš to," povedala mi na prahu dverí.