Možno príde kúzelník ✔

35. Sonia Clairdelune

Pre mňa najemotívnejšia a naobľúbenejšia kapitola <3 #flashback #memories #past #love #forever

Spoznali sme sa na výtvarnom krúžku ešte na základnej škole. Ja som bola to zlé dievča, pretože som hocikomu brala plastelínu a ceruzky a ona zase to dobré. Raz za mnou prišla a dala mi tie svoje fixky a povedala, že nech už nikomu nič neberiem, pretože to nie je správne. Odvtedy som už nikomu nič nebrala.

Aj keď som vedela, že existuje, veľmi sme sa nebavili. Spoločný sme mali len ten výtvarný krúžok, kde chodili všetky deti zo školy, ktoré sa tam prihlásili. Ona bola odomňa mladšia, ale zato múdrejšia. Viac sme sa začali rozprávať, keď som bola v poslednom ročníku. Nejaký chalani sa jej vysmievali, tak som im vrazila.

„Nemala by si ich takto biť."

„Raz si mi povedala, že by som nemala nič brať. Tak teraz som niečo dala."

„Ďakujem," usmiala sa. "Ako sa voláš?"

„Teegan. A ty?"

„Sonia. Môžem ťa volať Tee?"

„To sa mi páči," usmiali sme sa na seba a po škole išli na zmrzlinu.

Začali sme spolu chodiť von a trávili sme spolu každý deň. Začala som si uvedomovať, že sa mi páči a chcela by som sa jej dotýkať a bozkávať. Stalo sa to, keď sme už obe boli na strednej. Boli sme na party u jedného kamaráta a mali sme v sebe len zopár panákov, no neboli sme zvyknuté piť.

„Otvorte si stranu tristoštyri," napodobňovala jednu profesorku zo školy.

„A tá kniha mala len dvesto strán," smiala sa. Milovala som jej smiech.

„A my sme sa tvárili, že sme si ju tam otvorili a ona vyvolala mňa. Tak som si začala čítať niečo z facebooku. A ona nič. NIČ."

Všetci sme sa poriadne smiali. Pozerali sme sa na seba a usmievali. V očiach ako keby mala hviezdy. Krásne jej žiarili a ja som sa k nej len naklonila a pobozkala ju. Ako keby ma hnala nejaká vyššia sila. Pozreli sme sa na seba a neprestávali sa usmievať. Bola to jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote. Chytila ma za ruku a ďalej sa s ostatnými bavili akoby ten bozk patril do tej chvíle. Ako by sa nič nestalo a pritom sa stalo tak mnoho.

„Vedela som, že sa dnes v noci pobozkáme," povedala mi, keď sme už ležali v posteli.

„Ako si to vedela?"

„Lebo keby to nespravíš ty, spravím to ja."

Objala som ju a zaspali sme. Nemala som potrebu chcieť od nej niečo viac. To mi vtedy úplne stačilo. Prvýkrát sme sa vyspali u mňa. Bola vtedy zima a husto snežilo. Písali sme si cez internet a posielali si rôzne vtipné obrázky až sme prešli k tým viac chúlostivým. Možno to bolo tým, že bol večer a naše myšlienky sa presúvali na inú vlnu. Veľmi som po nej túžila. Nechcela som sa už len bozkávať.

„Ja to asi nevydržím," ťukala som do klávesnice.

„Na dobré sa čaká, nie?"

„Nechcem už čakať. Chcem ťa."

„Aj ja teba. Musím už ale ísť, láska. Mama mi nadáva a vyhráža sa, že vypne wifi."

„Tak to by si už mala ísť. Zajtra pôjdeme postaviť snehuliaka."

„Ak nezapadneme v toľkom snehu."