Možno príde kúzelník ✔

13. Každý sa zdá normálny, až kým ho nespoznáš

Keďže idem na Grape (top festival v Piešťanoch), tak zverejňujem ďalšiu kapitolu :) Možno sa tam s niekým vidím, ani o tom nebudem vedieť :D Ak tam ideš, daj hviezdičku/komentuj <3

"Nemôžem za to, že som do teba narazila, nedala si mi prednosť v jazde," kráčala vedľa mňa.

"Ja som bola hlavnej, mala si tam zastaviť. Ako vidím pravdepodobne si podplatila niekoho, aby ti ten vodičák dal."

"Nie, stačilo tam prísť s otcovými gorilami a bolo. Na čo by som si na niečo také míňala peniaze?" odfrkla si s úsmevom.

Pozerala som sa na ňu a neverila, že sa s ňou prechádzam po nočnom mestečku a rozprávame sa. "Nevedela som, že do mesta prišla ruská mafia."

"Je mi ľúto, že vám neprišlo oznámenie o našom príchode. Nabudúce k vám prídeme osobne aj s celou gardou, dobre?"

"Stále to môžeš napraviť," nepriamo som ju pozvala k sebe. Aj keď som si povedala, že sa nijako nebudem snažiť, vyletelo mi to z úst, ani som nevedela ako.

"Takže teraz ideme k tebe?"

"Môj dom je vlastne opačným smerom," ukázala som za seba, "len som mala chuť sa trochu prejsť."

"Samozrejme. Každý sa prechádza o desiatej večer sám," hovorila ironicky.

"Nie som sama," povedala som jednoducho a pozrela sa na ňu. Stále neubudlo z jej krásy, skôr naopak, vo svetle lámp vyzerala úžasne. Pár sekúnd sme boli ticho až napokon prehovorila ona.

"Asi by som sa ti mala ospravedlniť za dnešok."

"To by si mohla," pripustila som.

"Som teraz trochu na nervy z neho, stále ma prenasleduje a vážne ma to vie nasrať," vzdychla si. "No, a potom som hnusná na každého aj keď nechcem."

"V poriadku. Ale stále si sa mi neospravedlnila," podpichovala som ju.

"Prepáč mi, že som na teba tak vyštartovala," ospravedlnila sa, "stačí?"

"Nič viac som nepotrebovala vedieť. Takže ty bývaš niekde tu?" vyzvedala som.

"Nie, bývam na východe, čiže tiež idem opačným smerom."

"Prečo ideš tadeto?" zaujímala som sa.

"Lebo idem s tebou, aby si nevyzerala ako šialenec, ktorý sa sám po noci prechádza o štvrť na jedenásť po meste."

"To je od teba veľmi milé."

"Ja viem!" hovorila nadšene. "Ja som strašne milý človek."

"To mi bolo hneď jasné, že len tak nie si k niekomu hnusná. Ako by som si také niečo mohla myslieť?" hovorila som ako moja kamoška Irónia. "Ale už by sme sa mali aj otočiť, ak chceme prísť domov ešte dnes."

"To by sme mali," otočili sme sa späť, "lebo zajtra mám rannú a musím ešte prepočítať tie kopy peňazí čo teraz dostal otec za ten heroín."

"Nebojíš sa, že som tajný agent a mohla by som ťa teraz zatknúť?"

"Tak ma zatknite," nastavila mi ruky na putá, ktoré som nemala - aspoň nie pri sebe.

"Ešte nemám dôkazy, musím to celé prešetriť, ale dávaj si pozor čo mi odteraz povieš," hrala som svoju rolu.

"Dôkazy sú u nás v dome, ak by si chcela," teraz ma ona nepriamo pozvala k nej. Znamená to niečo? Och!