Možno príde kúzelník ✔

17. Fíkus potrebuje poliať

Vždy keď sa mi objaví noví čitateľ, som taká nadšená a pridávam novú časť. Aj preto, lebo som dlho nepridala :D Užívajte.

Ráno sa otvorili dvere, na čo som sa zobudila. Stála v nich moja sestra.

„Čo tak pozeráš?" spýtala som sa jej.

„Pohádali ste sa? Ty spíš tu a druhé dievča v obývačke. To sa ešte nikdy nestalo. Si chorá?"

„Vážne vtipné, ale nesmejem sa. A zatvor dvere, prosím."

Zatvorila ich a sadla si na koniec mojej postele: „Tak čo? Bude to dlhá story?"

„Nespali sme spolu," vysvetľovala som jej.

„Ale rada by si," usmiala sa a ja som jej ho opätovala na znak súhlasu.

„Tvoj šarm nezapôsobil? A čo Yoan?"

„Ani alkohol nezabral. Ale ja ju chcem najskôr spoznať. A Yoan. No neviem. Nič asi."

„Dospievaš, ségra."

„Daj mi radšej vodu."

„Choď si pre ňu sama. A sprav tej svojej raňajky."

„Jelena. A nie je moja. Ešte," odhrnula som paplón, nasadila papuče a išla s Vivian dole.

„Dobré ráno," pozdravila som s úsmevom Jelenu, ktorá sa práve prebúdzala. „Ako si sa vyspala?"

„Vyspala som sa skvele. Len...Bože, môj žalúdok," chytila sa za ústa.

„Toaleta je hore," ukazovala som jej, „na konci, keby si potrebovala."

Vzdychla si a ja som išla k nej si sadnúť na pohovku.

„Myslím, že to nebude potrebné. Len som smädná," postavila sa, práve, keď som sa načahovala za pohárom, čo som jej dala večer na stôl. Takmer sme sa pobozkali. Obe sme sa na seba pozreli. Ona prekvapene, ja asi tak ako som sa cítila – že by som obsah žalúdka, čo mi ostal vyvrátila.

Preglgla som. „Donesiem ti vodu," postavila som sa a išla jej napustiť čerstvú.

Vivian samozrejme ticho v kuchyni jedla chleba.

„Čo to tam stváraš? Nespoznávam ťa," usmievala sa.

„Tichšie. Bože, ani ja sa nespoznávam," krútila som hlavou a zamyslela sa nad sebou aj nad Jelenou až tak hlboko, že sa mi kopa vody prelievala z pohára do dresu.

„Zabi ma, prosím," pozerala som sa na Vivien, keď som kráčala preč z kuchyne do obývačky.

Jelena tam už vstávala a chystala sa na odchod.

„Pôjdem už, nechcem tu otravovať," prehrabla si vo vlasoch. Mne skoro vypadol pohár.

„Prečo? Neotravuješ. Potrebuješ sprchu," – so mnou, chcela som pokračovať. „A aj na obed by si mohla ostať. Budem variť ja," doširoka som sa usmiala.

Chvíľu váhala. No napokon kývla, pod podmienkou, že mi môže pomôcť variť a musí dať rodičom vedieť, že kde sa jej krásny zadok nachádza.

Škoda, že nie v mojich rukách. Asi už potrebujem sex. Ani si nespomínam, kedy som ho naposledy mala. A to už je čo povedať na moje pomery.

„Nad čím premýšľaš?" spýtala sa ma, keď som čistila zemiaky.

„Ako niekedy ľudia nejedli zemiaky. To musel byť hrozný život."