Možno príde kúzelník ✔

20. Musíme dostať zo seba ten piesok

Sme v podstate presne v polovici príbehu, kedže má 41 kapitol :D Teším sa, že za ten čas som nazbierala niekoľko čitateľov, ktorí sú príbehu stále verní :3 Ste zlatíčka.

V Blackmille u Ruth som sa nechcela zdržať, ale zarozprávali sme sa. Naozaj sme sa len rozprávali. A trochu pili, kto by odmietol Jacka zadarmo. Mala úplne iné názory od väčšiny a to ma na nej najviac zaujalo. Dokonca sme sa rozprávali aj o futbale, čo mňa vôbec nezaujímalo, ale v jej podaní to bolo niečo úžasné počúvať.

Pípla mi sms. Od Yoan, že kde toľko trčím a mám si prestať užívať. Bola už doma, lebo jej rodičia prišli, a tak som úplne zabudla na účel môjho príchodu k Ruth. Napísala som jej, že si ešte chvíľu budem užívať a pôjdem.

„Nechcela ti dať kľúče pokiaľ ju nepretiahneš alebo si jej to navrhla sama?" spýtala sa otrávene Yoan, keď som k nej prišla.

Zarazilo ma to, že som jej hneď ani neodpovedala.

„Okej, radšej nič nehovor."

„Ďakujem, že si o mne myslíš, že som kurva. Vážne, Yoan? Myslíš, že pretiahnem každú?" hovorila som urazene. „Čo ti je?"

„Nič, som v pohode," zhlboka sa nadýchla.

Prišla som k nej bližšie. „Hej," zdvihla som jej bradu, aby sa mi pozrela do očí. „Čo sa deje?"

„Naši...stále sa hádajú a bojím sa, že sa rozvedú. A je to čím ďalej horšie, nemôžem byť doma a počúvať to."

Objala som ju. Nehovorila som nič, lebo som ani nevedela čo by som povedala. Vedela som len, že potrebuje objať. Plakala dlho. Mala som mokré celé tričko.

„Poď," povedala som nakoniec a ťahala ju von.

„Kam ideme?"

„Pre bicykle. Máte ich, nie?"

„Hej," nechápavo odpovedala.

Nasadli sme na ne a išli. Ani jedna z nás nevedela kam. Proste sme leteli nočnými ulicami. Bolo už toľko hodín, že sme nestretli žiadne auto a aj vo všetkých domoch bola tma. Zabrzdila som pri parku a prišla k pieskovisku.

„Niekto si tu zabudol kýblik," zamávala som ním.

„To nemyslíš vážne. Nebudem si tu stavať hrad."

„Okej, budem si ho stavať sama. Ale nesmieš mi ho zbúrať."

„To by som si nikdy nedovolila. A keby predsa ti na neho omylom skočím, tak ti ho pomôžem postavať."

„Mali by sme zapracovať na tvojom hrade."

„Môj hrad je nedobitný," kľakla si oproti mne.

„To sa ešte uvidí," usmiala som sa a začali sme stavať. Piesok sme mali všade, vo vlasoch aj v podprsenke. Keď sme mali hrady dostavané išli sme na hojdačky. A na ďalšie detské srandičky čo tam boli a ktoré boli do desať rokov.

„Mali by sme naštartovať naše stíhačky," ozvala som sa.

„Ešte nieee," visela na jednej z bránok dolu hlavou. „Som netopier, ja idem spať až ráno."

Prišla som k nej. „A možno si Spidermanka," pobozkala som ju. Skoro spadla.

„Mala by si zliezť, krv v hlave ti dobre nerobí, aspoň nie toľko."

„Máš pravdu, lepšia je medzi nohami," buchla ma po zadku a bežala k bicyklu.

„A že kto je tu kurva!" zasmiala som sa a bežala uháňajúc za ňou.