Možno príde kúzelník ✔

22. Nič nie je dobré alebo zlé

Pre mňa trochu smutná kapitola, ale ako sa hovorí...všetko zlé je na niečo dobré a tie zlé veci ťa možno privedú na dobrú cestu :) A mám veľmi rada tú myšlienku v nadpise. Dúfam, že bude páčiť aj vám zlatíčka :)

 

Niekto do mňa šťuchal. „Hej, to je moje miesto."

Otočila som sa a otvorila oči. Bol to nejaký bezdomovec. „Čože?" nechápavo som sa ho spýtala.

„Tu spávam ja, čo tu robíš? Vyhodili ťa vaši?"

„Nie. Ja som sa vyhodila. Koľko je hodín?"

„Nemám hodinky."

„Mobil?"

„Vyzerám, že mám mobil?" spýtal sa ma.

Posadila som sa, pretrela si oči a ponaťahovala som sa.

„Tak?" opýtal sa.

„Čo hovoríš?"

„Neodpovedala si mi na otázku, či vyzerám, že mám mobil."

„Ach tak, nie, nevyzeráš. Si hladný?"

„Robíš si srandu? Som bezdomovec. Samozrejme, že som hladný."

„Ideš so mnou na raňajky?"

„Nerob si srandu, dievča. Život sa mi vysmieval už dosť."

Postavila som sa a poriadne sa ne neho pozrela. Mal biele vlasy a bradu.

„Viete o tom, že na Vianoce by ste sa mohli prezliekať za Santa Clausa?"

„Ďakujem. Ale mohla by si vypadnúť."

„Prepáčte, nechcela som vás uraziť. Myslela som to v dobrom. Idete na tie raňajky?"

„Spravila si niečo zlé a teraz to chceš napraviť, čo?" zasmial sa.

„Nie. Len nechcem byť sama," pokrčila som plecami a on len ostal stáť.

„Tak," nadýchol sa, „v tom prípade, by som išiel rád."

Neviem čo ma to popadlo. Možno som naozaj potrebovala spoločnosť a určite by som mohla mať lepšiu, ale mala som pocit, že robím dobre. Išli sme do jednej reštaurácie, v ktorej robia skvelé raňajky, mohli sme si vybrať čo sme chceli. Aj sme si vybrali.

„Jedno z najlepších rán aké som kedy mal."

„Moje jedno z najhorších," odpovedala som mu úprimne.

„Mohla by si mať aj lepšiu spoločnosť, to je pravda. Nejakého mládenca."

Odpila som si z horúcej čokolády. Bola som ešte stále opitá, lebo ten bezdomovec ma zobudil o ôsmej ráno, takže som spala asi štyri hodiny.

„Preferujem ženskú spoločnosť. A nie kvôli spoločnosti mám jedno z najhorších rán."

„Hm," vzdychol si. Nevedela som čo to znamenalo, tak som jedla svoje párky. Pán Bezdomova si dal tiež párky, k tomu aj miešané vajíčka, varené vajíčka, chleba s džemom a palacinky. Nuž, asi bol naozaj hladný.

„Ako sa vlastne voláte?" spýtala som sa.

„Filip."

„Filip? To sa mi k vám vôbec nehodí. Nemôžem vás volať Santa?"

Pozrel sa na mňa s úsmevom a pokrútil hlavou.

„Môžeš. Za tie raňajky určite."