Selekcia ~ Richard Conell

~ 6 - Zoznámenie 2 ~

,,Čo tak táto?" Gavril vytiahol ďalší papier, ,,Clementina Prize, bruneta, speváčka,..." Princ len prikývol a Gavril opäť odišiel.

Do miestnosti vstúpilo dievča v dlhých rúžovkastých šatách s krátkym rukávom. Cítila sa viac ako nervózna, ani nie z toho, čo povie, skôr sa obáva toho, že niečo vivedie alebo sa potkne.

Podišla k princovi a uklonila sa. ,,Vaša kráľovská výsosť," ticho ho oslovila. Konečne mala možnosť si ho prezrieť z blízka.

,,Vitajte," pousmial sa a kývol na kreslo pred sebou, čím naznačil, aby sa usadila.

,,Ďakujem," úsmev mu opätovala, pomaly prešla ku kreslu a sadla si.

,,Tak, povedzte, prečo ste sa prihlásili do Selekcie?"

,,Už keď som bola malá som snívala o tom, že raz budem mať možnosť ísť do paláca a všetko si to tu obzrieť. Dúfala som, že sa budem cítiť ako v rozprávke a zamilujem sa do princa." Posledné slová povedla o niečo tichšie a zrak premiestnila na svoje nervózne ruky.

Zasmial sa, no potom o niečo zvážnel. ,,To vás musím sklamať. Život jednotiek nie je ako z rozprávky... No toto nie je vhodná doba strašiť vás," pousmial sa, ,,a aký máte z tohto všetkého zatiaľ pocit?"

,,Nebojte sa, zatiaľ nemám chuť utiecť," zasmiala sa na jeho slovách, ,,pravdu povediac, nie je to také zlé ako som čakala. Cítim sa tu zatiaľ veľmi dobre, aj keď som z toho nervózna."

,,Také zlé ako ste čakali?" zopakoval so smiechom, ,,ak sa smiem spýtať, čo ste čakali?"

Trocha sa pomrvila na kresle: ,,Viete, niekedy mám strach z niečoho nového, z nových ľudí. Ten pocit som mala až kým som sem nevošla a nejak zo mňa všetko opadlo. Sama sa tomu čudujem." Posledné slová boli smerované skôr jej samej ako princovi a jemne sa nad tým, čo povedala usmiala.

,,Chápem..." pousmial sa.

,,Tiež máte z niečoho takého strach?"

,,Ani nie že strach, skôr... ako by som to povedal," zamyslel sa, ,,ako princ musím robiť, čo sa odo mňa žiada, čiže na nejaké veľké emócie miesto zväčša nie je. Ak i s niečim nesúhlasím alebo to skôr nechcem robiť objaví sa skôr nechuť k danej veci, než strach," vysvetlil dúfajúc, že to nevyznelo divne.

,,Oh, takto som nad tým nerozmýšľala... Ja myslím, že je niekdy dobré ukázať svoje emócie," oponovala jeho slovám.

,,Nemám problém dávať najavo svoje pocity. Záleží však, kde ich prejavujem," dodal s úsmevom.

,,Takže, skrývate svoje emócie," skonštatovala.

,,...na verejnosti," doplnil.

,,Myslela som si," zašepkala, dúfajúc, že ju nepočul. ,,A čo keď ide o radosť? Tú tiež skrývate?" vyzvedala.

,,Nie som skala," pousmial sa, ,,obyčajný úsmev nikomu neublíži. Záleží i na tom o aké emócie ide," dodal, ,,ale nemyslím, že toto je niečo, čo by sme mali riešiť. Čo keby ste mi povedali niečo o sebe? Čomu sa venujete?"

,,Spievam," odvetila prosto, ,,skladám si vlastnú hudbu, to je niečo, čo ma napĺňa."

,,Zaujímavé," pousmial sa, ,,a aké štýly?"

,,Nemám nejaký určitý štýl, no zvyčajne ide o pomalšie skladby," trhane sa nadýchla a snažila sa schovať svoje rozpaky.

,,To by sme si niekedy mohli zahrať," navrhne po chvíľke, ,,teda, vy by ste spievali a ja hral," dodá s úsmevom.