Selekcia ~ Richard Conell

~ 9 - Zoznámenie 5 ~

,,Shania Mason," prečítal princ, keď vytiahol ďalšiu prihlášku.

,,Osmička," doplnil Gavril.

,,No a? Každá musí prísť, nech ju zavolajú," mávol rukou.

,,Jasne. Len, videl som ju a no, veď sám uvidíš." Skôr ako sa Richard stihol na niečo spýtať, Gavril bol preč.

Dvere sa po chvíľke otvorili a dnu vstúpila bruneta v zelených šatách... a bez ľavej ruky.

,,Ahoj," pozdravila ho s úsmevom. Vôbec netušila ako ďalej.

,,Ahojte," pousmial sa a hlavou kývol na kreslo pred sebou, čím naznačí, aby sa usadila. Poslúchla.

,,Takže ty si ten slávny princ, na ktorého som bola už tak dlho zvedavá," povedala s humorom.

,,Slávny princ?" zasmial sa, ,,no, zrejme áno."

,,Páni... Už som ťa aj rozosmiala? U väčšiny ľudí sa mi to nepodarí. Niekedy nechápu iróniu alebo sarkazmus," pokračovala v konverzácii, rada že jej to zatiaľ išlo tak ľahko.

Princ s úsmevom prikývol a snažil sa ignorovať fakt, že mu tyká, čo by sa v mnohých ohľadoch dalo brať ako neslušné. ,,Povedzte, Shania, prečo ste sa prihlásili do Selekcie?"

,,Chcela som dokázať mojej rodine a aj samej sebe, že aj dievča ako ja, teda dievča z poslednej kasty a nie moc s dokonalým vzhľadom na prvý pohľad, má aspoň malú šancu sa stať prvou."

,,Máte odhodlanie," pousmial sa, ,,no v čom myslíte, že ste tá pravá stáť na čele Liririe a po mojom boku?"

,,Úprimne... Možno si ani moc nemyslím že práve ja, podľa mňa každá jedna z nás má niečo, čo Liriria potrebuje. Možno už je to len samotná odvaha prihlásiť sa do Selekcie," usmiala sa dúfajúc, že nevyzerala trochu namysleno.

,,Múdre slová," uznanlivo prikývol.

,,Ďakujem, nie vždy som taká múdra, mal by si si to vážiť," zasmiala sa, ale niečo si uvedomila. ,,Teda... Mali by ste si... Prepáčte že som vám začala tykať, ale podľa mňa vykanie človeka zostaruje," usmiala sa a trochu začervenala.

,,To je v poriadku," zhodnotil neutrálne a zamyslel sa. ,,Z vašej prihlášky som sa dozvedel, že sa venujete literatúre... čo vás k nej tak viaže?" Prišlo mu trochu zvláštne, že niekto z osmičky je dosť vzdelaný na to venovať sa literatúre. Zväčša išlo o odpadlíkov spoločnosti...

,,Niekedy to je sám život. Mám proste len túžbu napísať na papier svoje pocity alebo prečítať si o životoch iných. A strašne rada utekám z reality..." zasnila sa nad všetkými tými úžasnými knihami a len-len že ho neprestala vnímať.

,,Tak to si budete rozumieť s mojou sestrou," zaškeril sa.

Usmiala sa. ,,Vy máte nejakú záľubu ktorá vás dokáže spraviť šťastným kedykoľvek?" spýtala sa a zvedavo čakala na odpoveď.

,,Moja rodina," tvárou mu preletel úsmev, ,,s nimi sa cítim šťastný."

,,To je super. Rodina by mala byť vždy na prvom mieste," pozrela sa naňho s uznaním.

,,Tiež si myslím," prikývol, ,,a čo vaša rodina?"

,,Sme úplná rodina, ale nie asi taká ideálna. Otec je na vozíku a ja som skončila bez jednej ruky. Ale máme sa strašne radi. Do Selekcie som išla aj kôli nim," trochu sa usmiala, ale zároveň aj zosmutnela.

,,Aha," odmlčal sa, keď sa spoza dverí ozvalo zaklopanie. ,,No, zdá sa, že náš čas vypršal. Rád som vás spoza."

,,Aj mne bolo potešením sa s vami rozprávať. Dovidenia," s úsmevom sa postavila a odišla.