Selekcia ~ Richard Conell

~ 35. - Rodinný spor ~

,,Môžeš mi vysvetliť, čo to malo znamenať?!" zvolal kráľ, keď nás stráže nechali o samote a dvere jeho pracovne sa zavreli. Mlčky som stál v strede miestnosti s dekou prehodenou cez plecia, ktorá bola už celá špinavá od blata.

,,Ako ti vôbec zišlo na um, že... Prečo si to... Čo sa ti dialo v hlave... Na čo si myslel, Richard?!" otec sa našvane usadil do svojho kresla a uprel na mňa svoj pohľad čakajúc odpoveď. Čo som však mal povedať? Netuším, prečo som to urobil a sám som mal chuť si vynadať, no teraz... Zamračil som sa, zložil zo seba deku a ukázal svoje zašpinené a premočené oblečenie.

,,Je na mne, ako trávim čas s tými dievčatami," zhodnotil som rovnakým tónom ako on.

,,Toto nie je prípustné! Si princ, nie prasa! Váľať sa v blate uprostred búrky, keď je palác plný cudzích ľudí..."

,,Otec," prerušil som ho pevne a rozhodil rukami, ,,záleží snáď na tom? Už sa to nezvráti, čo sa stalo, stalo sa."

Otec sa naštvane zodvihol z kresla, no nech stihol čokoľvek odvetiť, dvere na pracovni sa otvorili. Dnu vstúpila matka.

,,Čo sa tu toľko hádate? Až von vás je počuť," ozvala sa, no keď zbadala mňa, zarazila sa. ,,Čo sa stalo?" dodala zmätene a ja som uhol pred jej pohľadom. Otec sa však ujal slova.

,,To si predstav," začal s dávkou sarkazmu a pomaly podišiel k matke, ,,náš synáčik, princ a budúci kráľ," zasyčal, ,,sa rozhodol, že v prítomnosti jednej zo súťažiacich sa vyváľa v blate ako nejaké PRASA!" posledné slovo skríkol a prebodol ma pohľadom.

Nastalo ticho. Mučivé ticho. Čakal som, že matka sa ma zastane, povie, že to nie je nič hrozné, že sa postavý na moju stranu alebo aspoň upokojí otca. Ona však len mlčala a upierala na mňa neveriaci pohľad. Mal som chuť opäť sa zakryť do deky, ktorá momentálne ležala na zemi a zabrániť tak ich pohľadom na moje špinavé oblečenie.

,,Richard..." potiahla sklamane, ,,čo ti to napadlo? Čo si o tebe... o nás bude to dievča myslieť?"

,,Chcel som sa len zabaviť," odvrátil som pohľad.

,,Zabaviť..." opäť začal kráľ jedovato, no matka ho umlčala položením ruky na jeho plece.

,,Richard, si princ, máš šťastie ako nik iný..." prehovorila pokojne, no v jej hlase sa črtalo naliehanie, ,,správaj sa na úrovni svojho postavenia. Viac nežiadame."

,,Tebe sa to povie," odvetil som s jemnou dávkou podráždenosti a oni už dobre vedeli, kam tým mierim, ,,ty si vyrastala, tam," ukázal som von oknom, smerom za hradby, ,,vonku, medzi normálnymi ľuďmi..."

,,Richard, nezačínaj s tým znovu..." povzdychol si otec, no ignoroval som to.

,,Ako malá si si mohla robiť, čo si chcela. Nik sa nestarol o to, či si sa správala na úrovni," do hlasu sa mi vložila irónia, no už ma nenechala pokračovať.

,,Možno som sa mohla hrať s priateľmi, robiť hlúposti a váľať sa v blate. Mohla, no nerobila som to. Sotva som mala jedlo, nové oblečenie mi nik nešil každý deň a moja rodina..." zasekla sa. Už nemusela pokračovať, dobre som vedel, čo chcela povedať.

Tento rozhovor sa opakoval už asi po stý krát. Ja som urobil hlúposť, vyhovoril sa na svoje zničené detstvo a ona mi pripomenula, ako žila. Hlad, zima a jej rodina... robila všetko preto, aby nespadli do nižšej kasty, čo si nakoniec vyslúžilo svoju daň, keď počas Selekcie, ktorá mala jej rodinu zachrániť, musela pochovať svojho otca.

So sklonenou hlavou som zízal na svoje zablatené topánky. A počul ako matka podišla ku mne, na čo som sa na ňu zadíval.

,,Rich, vieš, že pre teba chceme len to najlepšie," pozrela mi do očí a ruky jemne položila na špinavé plecia, ,,tak drž s nami, nie proti nám." Jemne som sa pousmial na súhlas a opäť odvrátil zrak.

,,Dobre, teraz sa len modlime, aby vás nemali natočené kamery alebo, aby to to dievča nikomu nevykecalo," ozval sa po chvíli otec, čím prerušil ticho, ktoré zavládlo.

,,To by neurobila," pokrútil som hlavou, no sám som si nebol istý. Čo ak to predsalen niekomu povie?

,,Možno by sme jej mali pripomenúť, že tu nie je len tak a zlý krok ju môže poslať domov," odvetil otec, na čo som mu venoval neveriaci pohľad. Matka sa však naďalej dívala na mňa, čo ma prekvapilo.

,,Ty s tým súhlasíš?" zvolal som prekvapene. Jej odpoveďou bolo mlčanie. Nevedel som, čo povedať. Oni skutočne chcú, aby som sa niekomu vyhrážal?

Zvážnel som a pevne odvetil: ,,Nie. O tomto vy nerozhodujete." Skôr ako stihli akokoľvek zareagovať, som schmatol deku a vyšiel z miestnosti. Dúfal som, že na dnešný incident sa rýchlo zabudne.

✳ ✳ ✳ ✳ ✳ ✳ ✳ ✳ ✳

Časť mala vyjsť už dávno aj so začiatkom ďalšieho stretnutia, no dané dievča akosi nechodí na Wattpad a stretnutie nie je dokončené. Už som vás však nechcela nechať čakať a tak som rozpísala túto časť.

Princ dostal trochu "po hube", tak snáď sa páčilo 😀