Selekcia ~ Richard Conell

~ 8 - Zoznámenie 4 ~

Rýchle upozornenie na začiatok: prvé dva rozhovory som robila medzi prvými (ten prvý v tejto časti bol úplne prvý rozhovor celkovo) a preto je zrejme znateľný rozdiel. A taktiež sa princ správa trochu inak. Snáď ho za to ospravedlníte 😃

✳ ✳ ✳ ✳ ✳ ✳ ✳ ✳ ✳

,,Tak, teda Annabeth Evans?"

,,Jasne, prečo nie," pokrčil princ plecami a Gavril opäť odišiel. Do miestnosti vstúpila vysoká blondína. Nepokojne si uhladila svetlomodré šaty a trochu neohrabanou chôdzou vykročila k princovi

,,Dobrý deň, vaše veličenstvo," jemne sa usmiala; bála sa, že niečo pokazí...

,,I vám, Annabeth," pousmial sa a kývol hlavou na kreslo oproti sebe, čím naznačil aby sa usadila.

Sadla si a pozrela princovi do tváre. ,,Ako ste sa vyspali?" povedala prvú vec, ktorá jej napadla.

,,Ak mám pravdu povedať, mohlo byť i lepšie," po tvári mu preletel pobavený úsmev, ,,no teraz tu nie sme tu na to, aby sme sa bavili o mne. Povedzte, prečo ste sa prihlásili do Selekcie?" naklonil sa bližšie a zadíval sa jej do očí.

Trochu ju rozrušila blízkosť princa, no snažila sa to nedať najavo. ,,Viete, mám malú sestričku, aj vy máte sestru, takže mi rozumiete aké sú milé, tá ma prinútila. Vravela, že ste určite pre mňa ten pravý," vyšla s pravdou von a upravila si neposlušný vlások.

Tvár sa mu roztiahla do úsmevu a zasmial sa: ,,Ach, mladší súrodenci... Tí majú nad nami moc," oprel sa o operadlo dozadu. ,,Z vašej prihlášky som sa dozvedel, že sa venujete architektúre... Ak sa smiem spýtať, ako dlho?"

,,Architektúra. Je to niečo čo ma napĺňa. Od smrti mojej matky, čo bolo pred siedmimi rokmi sa jej naplno venujem. Našla som tam vykúpenie od smútku," nervózne si zahryzla do pery a snažila sa potlačiť slzy.

Princ sa na chvíľku odmlčal. Nevedel, čo povedať. ,,Aha...
No, hlavné je, že máte niečo, čo vás baví..."

,,Áno, baví ma to. Ale čo vy? Hovorím tu iba o sebe čo je u mňa nezvyk. Sme tu predsa iba kvôli vám. Naša krajina by bez vás a vašej rodiny neexistovala."

,,Možno sa budete diviť, no nie je toho toľko, čo by vás zaujalo," zasmial sa, ,,moja rodina má určité zásluhy, ale nemyslím, že by to bola vhodná téma na rozhovor. Možno však budete mať možnosť sama niečo zistiť."

,,Ja neviem, čo ak ma vyhodíte? Dúfam, že nie, hlavne kvôli mojej sestričke."

,,Nebojte, prvých pár dní nemám v pláne nikoho vyhodiť," pousmial sa, no nebol si tým sám istý.

,,To som rada, je to tu krásne. A ta architektúra!" rozhliadla sa okolo seba.

,,Áno, skutočne ohromná architektúra," pritakal, ,,a veľmi stará..."

,,Zamilovala som sa do toho na prvý pohľad," prezradila, ,,teším sa, že tu strávim ešte pár dní. No, možno aj celý život. Kto vie?" jemne sa usmiala.

,,No, uvidíme ako to dopadne," pousmial sa a mrkol, na čo sa začervenala.

,,Zabudla som vám pochváliť váš oblek, je nádherný. Nie ako moje šaty. Majú príliš veľa volánikov a čipiek a všetkého."

Tvárou mu preletel slabý úškrn. ,,Je to len kus látky, nemali by ste sa kvôli tomu cítiť zle," preletel ju pohľadom, s myšlienkou ako môže niekto riešiť také malichernosti.

,,Šaty robia človek, ja mám radšej minimalistické šaty. Jednoduché a nie takéto." Zrazu sa spoza dverí ozvalo zaklopanie.

,,No, náš čas vypršal. Rád som vás spoznal..."