Synovia vojny

5. Veliteľ

*„S ním sa nehraj! Čo som ti o ňom hovorila?" zvrieskla obchodníčka s ryžou na chlapca v zelenom haori, kimonu podobnej bunde. Z tónu vystrašený syn k žene poslušne pribehol, ponechal svojho novo-spoznaného kamaráta samého. Počas toho sa „On", ako ho volali iní rovesníci, neprestal hrať s kryštálovo fialovými baodingovými guľami, ktoré si skúsene presúval pomedzi prsty. Netrvalo dlho a dotyčná ráznym zrevaním prekazila všetku zábavu: „Vypadni odtiaľ! A už sa ku Kiovi nepribližuj!"
Od blata brudný, na pere zjazvený chlapec sa slušne uklonil a bez námietok odkráčal preč. Nikdy nenávisti mešťanov nerozumel. Urážali ho sťa znamenie smoly. Označovali ho za špinu a nepodarený potrat. Z onej šikany si však nerobil ťažkú hlavu, nepoznal význam povedaného a ono kruté zaobchádzanie bolo jediné správanie, aké od narodenia poznal. Schoval hračky do záplatou zašitého vrecka potrhaného, niekoľko mesiacov nepraného, sivého odevu.
Bosé nohy hlasno tackali po chladnej kamennej ceste. Nastavil ruky pred seba a s prosebnými okáľmi sa postavil pred chodiacich ľudí. Málokedy sa stávalo, žeby mu niečím prispeli. Väčšinou doňho sotili a ďalej sa ním nezaoberali alebo v tých najhorších prípadoch kopli či prefackali.
Občasne sa mu podarilo od nepozorných rikšových predajcov voľačo ukradnúť. Po týchto krádežiach sa musel skryť či premiestniť na iné miesto, aby nedostal palicou po chrbte, preto navštevoval sídlisko Rozkoše. Tam sa každý staral len o seba a svoje túžby. Nikto nikoho neodsudzoval. Do onej štvrte chodievali muži i ženy, žobráci či politici, ba aj ani na veku nezáležalo. Nie všetky kurtizány poskytovali iba sexuálne služby, ale napríklad aj upratovanie, masáže, umytie v kúpeľoch a pri tých najvyššie vážených dokonca manželstvo.
V najbiednejšej uličke slovo súkromie nejestvovalo. Služby sa vykonávali na zavšivených lôžkach v doskami ohraničených dvoroch. Na krajíčku jedného z nich sedela v handrách podobných vreci oblečená dievčina s lacnými sponkami z drôtu v kratších gaštanových vlasoch. Nevšimla si ho, prikradol sa k nej a keď sa dostatočne priblížil vytiahol z odevu kus vareného kuracieho stehna. Dievčinu prudký pohyb od chrbta vydesil, no po zaregistrovaní jedla ho hladno vytrhla z jeho rúk.
„Chceš aj ty?" opýtala sa láskyplne. Gestami rúk naznačil, že jej ponuku odmieta a ona ohlodala i posledný kúsok mäsa. „Ďakujem ti, Tar," zazrela blížiaceho sa zákazníka a rýchlo si utrela ústa do oblečenia, „Teraz, prosím, odíď! Mama sa bude hnevať, ak neprinesieme dosť peňazí..."postrehla, že ju nevníma. Poťukala mu rameno a on zbystrel. „Musíš ísť žobrať!"*

Po incidente v chráme Weran vyhľadal svojich priateľov. Umytie červene nepomáhala odľahčiť jeho srdce. Cítil potrebu spovede, nezatajoval im detaily. Svedomie, ktoré počas bitky čušalo mu teraz pokrytecky predhadzovalo ním napáchané hriechy. Uznal si kritiku a oželel svojho činu. Nevedel, čo u Qyba a Bodriga vlastne hľadá. Oprávnenosť? Pochvalu? Zanevretie? Kliatby?
„To sa vážne stalo?" spýtal sa zaujatý Bodrig potom, čo Warborn dorozprával.
„Presne do bodky. Neviem, čo to do mňa vošlo, chalani... Zase som sa neovládol. Porušil som svoju prísahu..." videli, že o tom hovorí s ťažkosťami. Chvel sa, jeho tónu chýbalo presvedčenie v dobro. Pripadal si ako obyčajný vrah.
Dare sa pokúšal o obhajobu. Súcitil so zlatovlasým a skrat pripísal úzkosti z povraždených civilistov: „Stratil si sa v bojovom zápale. To sa stáva viacerým. Veď si spomeň to, ako ťa skoro udupali."
„Bojový zápal..." zopakoval rozpačito a neuspokojene zároveň, „ten pocit sa takto jednoducho opísať nedá. V tom momente mi nenapadli dôsledky môjho konania. To kvôli mne stratégia zlyhala... To kvôli mne veľa našich chlapov zomrelo alebo skončilo na lôžku."
„Tie počty nie sú tak veľké, ako si myslíš. Naša presila a majstrove kúzlo to zaručili. Nehovoriac o tom, že oná prekazená taktika nemusela fungovať o nič lepšie."
„Weran Warborn?" skočil im do reči Pítr.
„To som ja," prihlásil sa.
„Generál na teba čaká."

Veliteľ zaviedol Werana do záhrad. Zamyslený Risus očami obdivoval priezračnú vodu vo fontáne: „Nechajte nás osamote, veliteľ!" rozkázal s vážnosťou, akoby išlo o vojenskú poradu. Pôsobil nasrdene a to, že sa neotáčal predpovedalo nahromadené sklamanie.
„O čom chceš hovoriť?" opýtal sa nesvojsky, keď Pavel odišiel.
„O dnešku," odpovedal stručne a začal sa prechádzať zo strany na stranu, nezdržal sa kritiky: „To, čo si urobil, bola tá najnezodpovednejšia vec, akú som kedy videl. Uvedomuješ si, že dnes zbytočne zomreli ľudia?! Mimochodom týmto cirkusom si ohrozil osud celého Guardu! Zanevrel si na svoju vlasť! Toron a Habel mi ťa chválili do výšin, len aby si sa v deň najdôležitejšej bitky predviedol sťa lunatik. Vizitka, akú si si spravil ťa bude prenasledovať do konca života! Normálne zvažujem či ťa zato nevyhostím z armády!"
Vyhrážka vyhodenia v ňom zapálila sebaľútosť: „Prečo si teda zavelil k útoku? Mohol si ma nechať zomrieť! Koniec koncov jeden pešiak mi neznie, ako veľká strata," poznamenal nepriateľsky.
Zapozeral sa na odraz hladiny: „Nie, to veru, že nie, ale strata brata už áno."
Weran zaťal zubami. Pochopil, že nejde o formálny rozhovor a neodpustil si ukrivdený jazyk: „Počkať, toto je rodinné stretnutie?! Ale som sa to načakal!"
„Upokoj sa!" okríkol ho zarazene z onej reakcie.
„Nie! To ty sa upokoj!" zreval nahnevane: „Neviem, na čo sa tu hráš! Naživo sme sa nerozprávali skoro tri roky a zrazu ma tu ideš ochraňovať!"
„Chcel som sa s tebou porozprávať, avšak vždy sa našlo niečo, čo mi v tom zabránilo! Dokonca som si ťa zavolal počas tohto ťaženia, lenže ty si neprišiel alebo si sa niekde flákal!"
„Prečo si po mňa neprišiel osobne, hmmm? Alebo ešte lepšie, pred vojnou?"
„To je... komplikované," ohradil sa zneistene.
„Komplikované?" nesúhlasne zakýval hlavou. „Nič nie je komplikované! Nezáleží ti na ničom inom, než na tvojom postavení! Si poondený egoista!" rozplakal sa a jeho lámavý hlas podchytil žiaľ: „Bez vysvetlenia si mi prestal písať listy! Nedal si si ani námahu mi nejaký poslať na narodeniny! Naozaj si nemal čas, ani na jeden poondený deň v roku?!"
„Chcel som pre vás, iba to najlepšie! Myslíš si, že brániť krajinu, aby ste s Lux ostali v bezpečí, je ľahké?!" vyhŕkol rázne.
„Toto si hovorievaš po večeroch, keď cítiš vinu? Zanedbal si svoju rodinu!"
„Asi ma nepočúvaš! Ja som vás chránil!"
„Nikoho si nechránil! Prečo si sa o mňa nezaujímal po bitke pri priesmyku? Prečo si mi nedal vedieť, že odchádzaš na diplomatické stretnutie? Hovno diplomacia, zahadzoval si sa tam s Ostrovnými štetkami!"
„Moje bremeno nesie váhu nášho ľudu!"
„Dojímavé, ale to mi roky samoty nevynahradí! Nebol si to ty, kto ma trénoval! Nebol si to ty, kto sa so mnou smial! Dokonca si to nebol ty, kto ma povzbudil, keď som to najviac potreboval! Vieš, čo som prežíval po mojej prvej bitke, keď mi zabili kamaráta?"
Bodrig s Qybom dvojicu sledovali z úkrytu.
„Myslíš, že sa to k niečomu vyhrotí? Obaja vyzerajú dosť napäto."
„Vypúšťajú zo seba emócie. Uvidíš skončí to udobrením," odpovedal Qyb.
„To nerád počujem, ale to ti nedáva právo ohrozovať ostatných!"
Utrel si slané kvapky: „A sme zase pri tom. Ja si na rozdiel od teba chybu priznať dokážem!"
„Jasné! Úplne to vidím! Vkuse protirečíš a ešte máš tu drzosť na mňa vrieskať! Myslíš si, že ak trošku lepšie sekáš mečom, tak si môžeš vyskakovať! A keď už som na to nadviazal... máš nulovú techniku."
„Ó, áno?!" Vytasil svoju zničenú zbraň a s urazenou pýchou vyzval: „Ukáž mi teda jej chyby!"
„S radosťou!"
Po zablyšťaní rapiera Weran preniesol: „Takto sa mi to páči!"
„Nemáme ich zastaviť?" pokračoval v stresovaní Orol.
Dare si zaspomínal na zážitok z minulosti. Modlil sa však, aby táto potýčka skončila mierumilovnejšie: „Verím, že od toho upustia."
Behom malej chvíľky sa ich ostria stretli, na čo sa záhradami ozvalo kovové zaškrípanie. Začali na svoje zbrane tlačiť a popri tom si darovali zúrivé zory. Odskočili od seba a naraz zaútočili zľava. Opäť nastala podobná situácia. Risus zväčšil vzdialenosť medzi nimi kopom do brucha. Potom sa pustil do rýchlych výpadov. Mladší z bratov sa hrotu vyhýbal, nakoniec sekol odspodu. Generál cúvol a Warborn nabral kus mramorových dlaždíc pod nimi. Vydýchali sa. Nehybne stáli oproti sebe v bojových postojoch čakajúc na kroky toho druhého.
„Toto nevyzerá na udobrenie!"
Weran sa s rozbehom chystal k bodnutiu.
„On ho zabije!" zjajkol zhrozene.
„Nie nezabije!"
„Na toto nebudem pozerať!" Dal si šatku cez oči, „Povedz, keď bude koniec!"
Weranova čepeľ sa takmer dotkla generálovej hrude, no on ju v poslednom okamihu odrazil a podkopol bratovi nohy. Na kombináciu nadviazal prudkým úderom rukoväte do temena. Barbar padol na chladnú dlážku, chcel sa postaviť, Risus na neho tvrdo dostúpil. „Ako hovorím, nulová technika."
„Ak by som si dnes nezničil zbraň, nerozprával by si tak!" oponoval potupene Weran pomedzi zuby.
Generálovi sa obraz uzemneného súrodenca nepáčil. Vidina uplakaného, osemročného chlapčaťa v ňom uhasila rozhorčenie. Bol jeho starší brat, ochranca a opatrovateľ.
Orol neveriac tomu, čo práve uzrel. Nesmelo položil otázku: „Odbil práve Warbornov útok alebo sa mi to zdá?"
„Nezdá... Kryt hodný majstra," dosvedčil Ramahadanec a Bodriga zavalil úžas nad presnosťou a rýchlosťou, akou rapier zasiahol.
Risus pomaličky uvoľnil svoju nohu z bratovej hrude, potom schoval meč do pošvy. Nastavil mu ruku s úmyslom zdvihnutia, pričom úprimne dodal: „Sklamal som ťa. Áno, mohol som si na teba nájsť čas a dohliadnuť na tvoju výchovu. Nevsádzať na ostatných a naozaj sa usilovať o tvoje i Luxine blaho. Nepočítal som s tým, že sa cítiš osamelo. Vynahradím ti to, avšak nesmieš viac podľahnúť svojim emóciám, pretože na horúcu hlavu doplatia iní. " Poučil pokojne dúfajúc, že tým Werana obmäkčí. Mladší Warborn prudko odvrátil zrak, postavil sa bez pomoci. „Chápem, potrebuješ čas." V kútiku duše Risus ľutoval zbytočnej šarvátky. Neustrážil si povedané: „Weran! Vážne ma to mrzí!"
Nechcel ho už viac počuť, opustil záhrady a vydal sa niekam do neznáma.
„Nie som si istý, či to dopadlo najlepšie, Qyb."