Synovia vojny

1. Začiatok cesty

Obedňajšie svetlo odrážajúce sa od mohutných stien Albarálskeho hradu jasne vysvietilo i tie najtmavšie kúty hlavného mesta Guardu. Miestni boli na ostré slnečné lúče zvyknutí, najmä počas leta, keď sa telá pracujúcich Guarďanov na poliach, na mori či v bielych uliciach Albaralu sfarbili do jemne bronzového odtieňa, a tak ich odevy zahŕňajúce slamené klobúky maslovej farby, ľanové nohavice a tenké nevýrazné košele patrili medzi samozrejmosti.
Žili pomerne jednoducho, avšak tento spôsob života napriek tragickej minulosti spĺňal všetko, čo potrebovali. Vrelosť, pracovitosť, hrdosť a ich neodbytná vôľa bojovať za svoje domovy preslávili tento národ po celom svete.
Slnko sa lenivo vznášalo nad mestom, osvietilo i samotný okraj mesta, kde stáli kasárne. Tam si mohli na cvičiskách ťažko trénujúci vojaci konečne vydýchnuť. Pre nich to totiž znamenalo poludňajšiu prestávku. Bez toho, aby ich nadriadený upozornil, vzorne uložili svoje vybavenie a s dobrou náladou sa v zástupoch presunuli do vnútra vojenskej budovy, kde si pri chutnom tradičnom obede, ktorý pozostával z jahňaciny alebo plodov mora trošku oddýchli. Vôňa jedál unikala cez dokorán otvorené okná a vábila okoloidúcich mešťanov a deti hrajúce sa s palicami.
Pri týchto hrách neraz došlo k plač–spúšťajúcemu úrazu v podobe trafených prstov či hlavy, lenže to ratolesti nikdy nadlho neodradilo od pokračovania v bujarej fantázii. Weran Warborn, chlapec z okolia dediny Komranc, sa s nimi po presťahovaní do mesta pokúšal skamarátiť, no ony ho vždy odmietli. Nepatril do partie, nepoznali ho a jeho neustále vnucovanie napokon vyvrcholilo do výsmechu. Werana povedané slová veľmi ranili a on sa nevedel brániť inak, než bitkou. Všetkému zatrhol až jeho starší brat, Risus Warborn, kapitán mestských stráži, ktorý akurát hliadkoval na ulici...

Viedol ho za odretú, detskú dlaň. Nepovedal ani slovo, na tvári červený, mladší Warborn tušil, že dostane pokarhanie hneď, čo si sadnú na chátrajúcu drevenú lavičku pred ich skromné obydlie.
Biely plášť odhaľoval meč húpajúci sa na páse. Toto hypnotické kmitanie vyvolalo u chlapca predstavy o bojisku. Werana umenie boja priťahovalo už od dôb, keď mu mama pred spaním čítavala príbehy o hrdinoch z čias minulých. Oheň tejto vášne v ňom dodnes živo horel aj vďaka Risovi, ktorý mu často rozprával svoje zážitky zo služby. Chlapča v ňom videlo svoj vzor a neskôr, keď sa pre nešťastné udalosti zo staršieho súrodenca stal opatrovateľ, si ho vážilo viac, než kedykoľvek predtým.
Posadili sa. Vo Weranovi vrelo primnoho emócií... Skľučujúci hnev, smútok i zahanbenie ním lomcovali tak prudko, že chlapec sám nevedel, čo má v tej chvíli cítiť. Donedávna zažíval len radosti a lásku, tie ale od onej osudnej noci vystriedala samota. Jeho brat sa z práce vracal neskoro po západe slnka a ich sestra, Lux, sa ešte iba učila rozprávať.
Medzi Warbornmi stále panovalo ticho. Spoločne sedeli na spráchnivených doskách pred svojim domčekom, ktorý nemohol byť väčší než dva na seba položené vozy. Nikdy nevlastnili veľké majetky, otec bývaval tesárom lodí a aj keď sa na tom v Guarde dalo dobre zarobiť, stačilo to približne na nakúpenie nového materiálu a zabezpečenie obyčajného vyžitia.
Weranovi sa po detských urážkach vybavovali spomienky na tento stratený domov. Clivel po raňajších návštevách dielne, po hraní v matkinej záhrade a najmä po večerných rozprávkach. Strata rodičov zanechala v chlapcovom srdci hlbokú jamu. Prišiel si opustený, okradnutý o svoj dôvod šťastia.
Po chvíľke sa k zamyslenému výrazu Weranovej tváričky vmiesila viditeľná chmúra. Krk schovaný medzi nahrbenými chudými ramenami, spojené prsty a neposlušná noha kopajúca do vzduchu prezrádzali neistotu a zmätenosť.
Risus na neho upriamil autoritatívny pohľad. Chystal sa niečo povedať, ale chlapčisko mu skočilo do reči: „Nemusel si ma zachraňovať! Zvládol by som to aj bez teba!" Nenápadne si pretrel vlhké oči, aby pred ním skryl slzy.
Staršieho Warborna súrodencova reakcia neprekvapila, začal mu vyčítať: „V prvom rade si sa s nimi nemal vôbec zahadzovať! Mohol si si ublížiť!"
Weran zoskočil z lavičky, vystrel sa, tvrdohlavo dupol a s hnevom skričal: „Zbil by som ich! A ak nie, koho by to zaujímalo? Som iba obyčajná sirota!"
„Neprerušuj ma!" Zastavil ho stroho a ustarostene na neho jemne položil ruku: „Každý život niečo znamená. To, že si sirota, na veci nič nemení," pobádal vzdorovitého výrazu, nervózne si poškrabal svoju zlatistú bradu a s vážnosťou sa opýtal: „počúvaš ma vôbec?!"
„Hovoríš nezmysly!" Mávol rukou a chystal sa odísť domov, avšak Risus zápästie schmatol a otočil si ho k sebe.
„Mysli na mňa a na Lux!" pustil ho a zovrel v päsť. „Neodpustil by som si, keby sa ti niečo stalo. Dal som sľub, že sa o vás postarám."
„Osobám, ktoré nás opustili!" pošepkal si mrzuto a potiahol drobným nosom.
Weranove slová zasiahli staršieho brata ako ostré ihlice. Nečakal, že to takto preženie.
Risove modré oči sa zahľadeli do zelených so slanými kvapkami na krajíčku: „Dávaj si pozor na ústa! Rodičia sa neobetovali preto, aby si na nich nadával! Nebola to ich vina, že zomreli. Skutočná vojna je úplne iná než tá v rozprávkach."
Naduté líca a miestami lámajúci sa hlas naznačovali zúrivý hnev. Oslobodil svoje zadržiavané pocity: „Mal si tam byť! Mal si ich zachrániť!"
Starší Warborn si chytil končeky blonďavej hrivy, robieval to, keď sa cítil vinný. Vrahov osobne popravil a predsa po onom akte nenašiel pokoja. Nahováral si, že to všetko mohol odvrátiť, ulapiť žoldnierov predtým, než by rodičom stihli ublížiť. Nevyjadril sa k bratovej výčitke, usiloval sa zakryť svoj žiaľ: „Weran, si príliš malý na to, aby si to pochopil, no ja sa naozaj snažím. Viem, že máš iba osem, ale sľúb mi prosím, že sa budeš vyhýbať problémom," vážna tvár povolila a Risus na neho uprel prosebnú tvár. „Nechcem prísť aj o vás dvoch..."
Risove slová zabrali a mladší brat si vstúpil do svedomia: „Čo ak mi opäť bude niekto nadávať? Snáď si nenechám skákať po hlave?"
Vrúcne sa usmial a pohladil ho po mokrom líci: „Zapamätaj si, ak ti niekto nadáva a uráža ťa, zatni zuby a odíď. Uvidíš, že sa ten človek bude cítiť oveľa horšie." Risus mal krásny úsmev a ani teraz nešlo o výnimku; spolu s výnimočnou charizmou vytvárali niečo neobyčajné, niečo, čo Werana dokázalo obmäkčiť.
„Fajn, skúsim to teda po tvojom," opätoval gesto a on mu daroval priateľské žmurknutie.
Konečne to bol Risus, akého poznal. Pre mnohých autorita, lenže pre Werana člen rodiny, ktorý mu v tomto ťažkom období skutočne chýbal.
Objali sa: „Ďakujem," pošepkal, neodpustil si poznamenať: „a keď sa hneváš, premýšľaj o tom, čo povieš, pretože to neskôr môžeš oľutovať."
Chlapča sklonilo hlavu k zemi, neisto odkoplo kamienok pod nohou a pokorne sa ospravedlnilo: „Prepáč."
„Odpustené. Vieš ty čo? Čo keby sme si urobili rodinný deň? Vezmem vás do kasární."
V detských očkách okamžite zaiskril zápal radosti: „A mohol by si?"
„Jasné," zasmial sa a on sa mu hodil okolo pása.
„Si skvelý brat," šepol.
„Aj ty si skvelý brat," odvetil dojato.