Synovia vojny

31. Odpustenie (alfa)

Od spoznania svojej budúcnosti našiel potrebného pokoja. Po mnohých rokoch si uvedomil, čo mu skutočne chýbalo. Bol to oddych, ktorý od detstva úplne zanedbával. Vymedzil si voľný čas, rád počas neho meditoval. Unášal sa fantáziou, skladal si príbehy a piesne, čím ukojil svoju vôľu tvoriť.
Sedel v strede prekrásnej lúky prekvitajúcej životom. Pestrofarebná prikrývka celoročných tropických rastlín spolu so steblami jemnej trávy objímala skalku, na ktorej rozjímal. Vnímal trepot krídiel papagájov pripravených vypustiť svoje mladé. Šelest listov vysokánskych stromísk a popínavých rastlín pohladili jeho sluch. Zvieral náhrdelník z kostí, palcom si odpočítaval jednotlivé guličky. Austero si k nemu prisadol. Bez toho, aby otvoril svoje zdravé oko, či zaváhal sa spýtal: „Deje sa niečo?"
„To mi povedz ty, chyf."
„Nechápem, na čo narážaš."
„V poslednom čase stále trénuješ a sotva sa vraciaš späť do svojho domu," odznelo s miernou výčitkou na vypuklejších perách, hneď doplnil: „Tvoj ľud ťa potrebuje. Zháňajú svojho ochrancu."
„Po mojej smrti dohliadneš na to, aby sa môj premožiteľ stal náčelníkom," odbočil od témy s vyrovnaným tónom a zahľadel sa na klenot v rukách.
Polovičný neveril, že niekto taký jestvuje: „Aký premožiteľ?"
„Ten, ktorý ma čoskoro zabije."
Ono tvrdenie bolo nepredstaviteľné: „Teba? Vo férovom súboji?"
„Predkovia to takto predpovedali," prikývol uvoľnene ba až šťastne.
„Veštba spred mesiaca?" položil otázku pochybujúc.
Náčelník sa pousmial a hrdo prehlásil: „Teším sa na to, konečne sa nebudem môcť báť, že sa k nej nepridám."
Austero si pred neho čupol a darovali si pohľady. Nepanovala medzi nimi nevraživosť, polovičný dotyčného považoval za svojho hrdinu a vzor: „Sľubujem ti, že tvoj strom bude vedľa toho jej... A aj že ochránim toho muža."
„Máš srdce bojovníka, Austero. Si čestný a spravodlivý, no i tak ťa chcem poprosiť o ďalšiu prosbu."
„Asi viem, čo myslíš, chceš aby som udržal kmene pokope, však?"
Orson mu zakýval na znak nesúhlasu: „ Kmene vraj už nič nezachráni, takže to je to posledné, čo by som od teba žiadal. Prosím ťa o to, aby si urobil to, čo ja som nedokázal," týmito slovami ho zarazil. Chvíľku váhal, no nakoniec hrdo potvrdil: „Nesklamem ťa, chyf."
Has-Khan sa postavil a s priateľským poťapkaním sa vybral na prechádzku. Bolo to prvýkrát v živote, kedy ho takéhoto videl. Vzdialil sa k v porovnaní s ostatnými menšiemu stromu a z vrecka vytiahol ďalší náhrdelník.
„Zlyhal som, láska," spustil skleslo a dotkol sa kôry, „snažil som sa ho vychovať, no ukázalo sa, že som prislabý. Možno, keby si tu bola so mnou a pokarhala ma za moje chyby by sa to nestalo. Možno by sme postavili šťastnú rodinu a spoločne si užívali mieru," priložil čelo a pošepkal: „čoskoro sa stretneme, všetci pokope a udobríme sa, verím v to," zarmútene sa usmial a položil obe šperky k stromu: „Tento si vyrobil sám, bol by z neho zdatný lovec, podobne ako si bývala ty," povzdychol si, „Dúfal som, že ho svojou prísnou výchovou pripravím na život... Chcel som sa ubrániť bolesti, akú som prežíval pri tvojej smrti, no nakoniec som sa tým sám pripravil o syna," po týchto slovách zavial jemný vánok a on sa zrazu cítil, akoby jeho zosnulá manželka stála priamo pri ňom.

Pomyselný had dvesto korábov zjednotených z Elosu a Brygghavu plávajúcich za sebou sa vlnil popri pobrežiu. Týždenná pokojná plavba dopriala chlapom zmorených bitkami potrebný oddych. Niektoré výnimky zažívali more prvýkrát, uchopila ich morská nemoc vyvolávajúca nevoľnosť útrob. Fýr týmto nešťastníkom sľúbil riadny oddych v Elose, pretože nebyť Gyléna, od ktorého sa nedal odlúčiť, by sa k nim pridal. Neprestajne kontroloval okolie pred prípadnými nepriateľskými flotilami, zlepšoval si svoje schopnosti letca. Po bojoch na grifom chrbte sa preukázal sťa obávaný súper. Aj keď sám, nedisponoval úžasným šermiarstvom, kontrola mocného zvieraťa a jeho presnosť s kušou počas plachtenia v nebesiach robili túto skutočnosť nepodstatnou. Princova účasť na bojisku zdvíhala morálku, získaval si autoritu a vernosť. Po vyše storočí sa samotný vladár opäť aktívne zapájal do ťaženia.
Pazúre sa hravo ťahali prskajúcou hladinou, až napokon si ulovili jesetera vyskakujúceho z vody. Po tomto rybolove sa vrátili k lodi na čele, odkiaľ sa ozývali spevy a dupanie zelenohviezdnych bojovníkov:
„...Opäť vidím padajúce telá nepriateľov,
ďalších, ktorí sa hrajú na dobyvateľov.
Možno toto bude moja posledná bitka,
alebo ma zase vezmú len na nosítka!
Stará bude možno plakať,
avšak ja na ňu budem navždy čakať!"
Synovia naši spievajte pri stoloch silne a hlasno,
zapite našu obetu, až kým v ústach neostane kvasno!
Skål!"
Fýrovi oné piesne lahodili. Možno išlo o zvyk z neustále pochodu a atmosféru spolupatričnosti, no melódie si niekedy i sám mrmlal popod nos. Gylénov zobák sa po pristáti zahryzol do ryby a on z neho zoskočil. Premasíroval si sedlom pritlačené stehná a partie, zároveň si odbremenil hlavu a rozpustil vlasy. Zamával Mógenovi a vybral sa do podpalubia. Barnerti práve ticho obedovali, sklonili brady na znak úcty. Prisadol si k nim a preniesol: „Dobrú chuť."
„Ďakujeme, vaša výsosť," prehovoril v mene všetkých Inkunz.
Fýr si zo sklenej fľašky vidličkou vybral sleďa plneného kapustou zo soľno octového roztoku: „Dnes dorazíme do Elosu. Ak chcete, smiete rovnako ako zvyšok vojska dospať."
„Pri všetkej úcte, vaša výsosť, sme pripravení vám slúžiť," protestoval béžový krátkorohý mladík.
Slúžili mu už vyše pol roka, z čoho ho ani raz nesklamali a napriek tomu sa s nimi mimo vojenských správ nikdy nerozprával. Pocity k Inkunzovi ho držali od toho, aby ich k sebe úplne prijal. Vedel, že nesmie povzbudzovať svoje krivdy, skutočný vladár by konal vždy objektívne. Ukázali mu svoju vernosť, avšak on ich v mysli neprestal podozrievať. Nastal moment, kedy sa musel začať snažiť ich spoznať, iba tak nájde odpovede na svoje otázky: „Ja som sa vlastne nikdy nespýtal na vaše mená. Možno si to zvládnem zapamätať."
Udivili sa, klamali by, ak by netvrdili, že ich to nepotešilo. Rozoznanie panovníkom im potvrdilo, že ich usilovnosť sa vypláca. Prvá sa ozvala na polovicu hnedá a biela, staršia Barnertka bez špicu ušnice: „Gova."
Béžový junák nabral odvahu: „Karvé."
Potom sa prihlásil trojfarebný bokomroch: „Sprinzen."
„Maine."
„Angus."
„Ráthi."
„Harián..."
Precenil sa, dvadsaťosem mien sa nedalo jednoducho zapamätať. Ich úsmevy a reakcie ním pohli, priznal sa: „Prosím nehnevajte sa, kebyže sa v budúcnu pozabudnem, pokojne ma napomeňte."
„Vládnete sto tisíckam, vaša výsosť, vedzte, že nás to neurazí."
„Tiež ste občanmi cisárstva, dokonca máte právo rezignovať."
Červený nerozprával za svojich druhov, doprial im onen moment s Fýrom. Bezušná slušne zaprotestovala: „Kam by sme šli? Kým panuje vojna, nikde nie je bezpečne. Taktiež vás musíme ochrániť."
Prikývli a on si neodpustil: „Pred kým konkrétne?"
„Pred nepriateľom, bez ohľadu na to, kto ním bude. Naše oči videli, ako trestáte tých, ktorí nás neprijali, ktorí opovrhli vašim zákonom. Šľachticov oponujúcich predstave rovnosti, trýzniacich naše rodiny. Ste náš vysloboditeľ."
„A čo vaši bratia a sestry?"
„Kedykoľvek môžu položiť zbraň," preniesol chladne a vzápätí pravdivo hrbatý Harián: „ich myseľ zatemňuje nenávisť a strach."
„Strach?"
Vymenili si pohľady a potom ich upreli na Inkunza: „Torek je výborný manipulátor, vaša výsosť. Rád pripomína hriechy spáchané na našej rase a podmieňuje Barnertov k nedôvere voči Dvergom. Nahováraním svojich klamstiev vyživuje hnev hnací vojsko vpred. Sú slepí a ignorujú zločiny spáchané na bojisku, neopísateľné hrôzy od núteného kanibalizmu až po mučenie z potešenia. Tí, ktorí s ním nesúhlasia radšej mlčia, nechcú ohroziť svoju rodinu alebo riskovať tragický koniec."
Takýto opis nečakal, sotva si dokázal predstaviť vládu tohto tyrana: „A čo vzbury? Musel sa niekto vzoprieť!"
„Jednu som plánoval ja, druhú zase muž s menom Tjur... Tjura popravil osobne, potom čo ho skúsil zavraždiť po boji so Severanmi."
Fýra spomenutie poddaných udrelo sťa kameň do tváre. Vedel, že sú mŕtvi, avšak priame potvrdenie straty ďalšieho mentora zanechalo smútok. Nevyčítal im to, dlho mesačná absencia Poľníka znamenala aj jeho smrť, a tak si obe strany boli rovné. „Je dobrým bojovníkom?"
Výrazy všetkých ukázali neochotu potvrdiť, červený oslovil čierneho kolegu: „Angus..."
Dotyčný poslúchol: „Slúžil som v onej jednotke. Našim cieľom bolo počkať, kým Torek dobojuje so Severanmi, oslabne a potom ho zabijeme, avšak on ukázal, prečo je volaný monštrom z Irisu. Väčšina sa k nemu po Tjurovej poprave pridala na základe zdieľaných vízií. Ja som patril k tým, čo počúvali zo strachu."
„Počkať on vtedy bojoval sám?"
„Mhm. Neberte to za urážku prosím, vaša výsosť, no ak proti nemu budete bojovať. Ostaňte vo vzduchu, pretože jeho nič nezastaví."
„Nič? Dúfam, že hovoríš obrazne."
„Torek má okrem svalov i abnormálne vysoký prah bolesti," vysvetlil bližšie Inkunz, „a jeho bojové schopnosti sú nad nami všetkými."
„Takže mi chcete povedať, že pri súboji s ním samotným padnú desiatky."
„Je to tak, ako hovoríte."
Uvažoval nad stratégiou, pri ktorej by využil Gyléna, let bol najbezpečnejšou voľbou: „Porazil by mladého Ignáca, Inkunz?"
„Podľa mňa áno," týmto tvrdením definitívne zastavil predstavy grifa bojujúceho na blízko.
„Ďakujem za tieto informácie," preniesol dojedajúc dno fľaše, „po vylodení si oddýchnite, zajtra nás čaká veľa práce."
Prvé jesenné vetrisko zatriaslo námorníkmi. Popohnalo koráby, ktoré kvôli rýchlosti prevenčne stiahli svoje plachty. Chromovo-modré vlajky bóji sa chaoticky ohýbali, sotva ukazovali svoj našitý erb zlatého oka. Gigantický maják spoza opevnenia vysvietil nocou schovanú flotilu.
Muži rodu Sténg po desaťročia bývavali zvolení na pozíciu guvernéra provincie Beinncnuic, čo historicky prinieslo veľa prestížnych výhod vedúcim k rozvoju mesta. Táto zmena tradície nastala po smrti kniežaťa Nésberna Sténga, starého otca grófa Klínta Sténga. Nehoda, pri ktorej došlo k potopeniu lode si vyžiadala životy chlapov z rodiny šľachticov, a tak Rázmus III. funkciu guvernéra posunul rodu Frómm.
Strata svojich pánov a titulu hlavnej metropoly provincie obyvateľov vôbec netrápila, nejeden z nich totiž stále vlastnil bohatstvo oponujúce i tým najmajetnejším v Tartose. Tento život v prepychu sa podpísal lenivosťou a závislosťou od Barnertov. Bolo pre nich ťažké si zvyknúť na život bez sluhov robiacich každodenné aktivity a predsa sa nebúrili. Cena šperkov a šatstva počas vojny výrazne klesala, potrebovali, aby sa skončila, čo najskôr. Vojaci Elosu slúžili výhradne jeho excelencii, lenže za asistencie strednej vrstvy z menšín sa pokúšali aj vyplniť požiadavky dôležitej práce, napríklad rybárstva. Bolo to praktickejším riešením než porušenie zákona alebo riskovanie pomsty Barnertov. Všetko nasvedčovalo tomu, že najlepším riešením je počúvať korunu, a tak prebývali vo svojich luxusných obydliach počítajúc stratené zisky.
Interiéry navonok bielou omietkou maľovaných domísk s obytnou bázou v zemi a machom pokrytou strechou ukrývali nábytky, koberce a zrkadlá tých najvyšších kvalít.
Vlny narážali do od mora poznačených hradieb, špliechali nad cimburie a odbíjali priľnuté korálovce. Päťdesiat stôp vysoké múry so základmi upevnenými o morské dno sa spájali so zvyškom obkolesujúcimi mesto. Na nich umiestnení vojaci stojací popri rotujúcich škorpiónoch zrevali: „Otvorte brány!" Padacie mreže sa vtiahli a had vstúpil do prístavu. Stovky mól dlhých sťa dvadsať vojenských galeón vytvárali umelý ostrov. Množstvo zapálených faklí spoločne s majákom pripomínalo svojim jasom západ slnka. Miestni robotníci korigovali a pomohli k vylodeniu. Gylén sa ako prvý predral k nim. Zver nedbal na svoju veľkosť a pár nešťastníkov zvalil do vody. Fýr ho pokarhal a po ospravedlnení preleteli k tesárskym stodolám, kde normálne prebiehali opravy flotily.
„Vaša výsosť!" upútal pozornosť šľachtic v modrom rúchu: „Volám sa Likvídh Sténg a som bratrancom jeho excelencie. Vopred sa ospravedlňujem za môjho brata Sígrudha, nemohol sa dostaviť."
Princ sa k absencii predošlého sprievodcu vyjadril starostlivo, menovaný viedol miestny cech klenotníkov, o ktorom mu naposledy rozprával: „Dúfam, že je zdravý..."
„Chvála bohom je, vaša výsosť. Jeho neprítomnosť však súvisí s krásnou príhodou. Pred hodinou sa mu narodila dcéra, Éirny."
„Odkáž mu moje gratulácie."
„Odkážem," odznelo poctene, „jeho excelencia vás už očakáva, smiem vás k nemu zaviesť?"
„Samozrejme, no počkáme na markíza Frómma."
„Ako si želáte."
Kráčali po vydláždenom chodníku z rôznych druhov kameňov. Jedno bežné obydlie presahovalo veľkosť dvoch Maligerských. Pozlátenými bodcami vystlané ploty oddeľovali pozemky od verejného priestranstva. Studne, obchody, pivárne a iné sa nachádzali takmer na každej ulici. Pánske sídlo za podobnou bránkou bolo rozdelené na dve časti. Spodnú tvorila jedna z deviatich kasární spolu s útulnejším cvičiskom a altánkom. Vchádzalo sa do nej vlastným vchodom zo strany, nie predným schodiskom vedúcim na terasu vrchnej časti, tam sa zlatá socha polonahej ženy prikrytej plachtou s loďou v rukách naťahovala k nebesiam. Oná podobizeň sa nachádzala aj vo vitrážach v najväčších oknách.
Fýr napriek predchádzajúcim návštevám onoho miesta si ešte stále nezvykol na hlavnú chodbu vykladanú perfektne čistými zrkadlami, ktorých rámy vypĺňali diamanty. Z odrazov rôznotvarého skla sa mu zatočila hlava. V sále viseli obrazy a lustre vyskladané drahokamami. Podporné stĺpy stropu nahradili dve opačne orientované točivé schodiská vedúce ku komnatám. Oni najprv navštívili jedáleň v ľavom krídle od sály, tam sa stretli s Klíntom.
Nešikovne pustil svoju lyžičku a kúsok hráškovej kaše zašpinil obrus, už aj sa pozdravil: „Vaša výsosť! P-p-prosím, sadnite si," karhavo sebou mykol, zabudol sa pozdraviť markízovi. Plavbou vyčerpaní muži si to ani neuvedomili, Likvídh zmierene prijal bratrancove pochybenie, radšej šiel osobne priniesť nachystané porcie.
„Dobrú chuť, vaša excelencia," poprial Mógen premýšľajúci nad alternatívnym svetom, kde sa za guvernéra vymenoval Klínt. Bolo jasné, že mu pri vedení regiónu pomáhajú ostatní členovia rodu.
„Ďakujem, vaša milosť," oslovil správne a markíz sa reálne pousmial, pristála pred neho hrášková večera.
„Chcem sa vás spýtať na zásoby Elosu," podotkol Fýr potom, čo sa druhý šľachtic vrátil. Nechcel podceňovať grófa, ale naposledy mu nevedel na nič odpovedať.
Likvídh sa nadýchol, akoby šiel zodpovedať, ale Klínt ho predbehol: „Za tento mesiac sme nazbierali vyše šesť lodí plných rýb, jednu plnú sláviek a..." onemel, výrazom pripomínajúcim človeka na toalete naznačil úporné pokusy o spomenutie, pozeral všade po miestnosti.
„Pol tony hrachu," uľahčil mu a mládenec si uvedomil, čo večeria.
„P-prepáčte mi! S-s-som totálne nemehlo a to som si to opakoval!" vyčítal si bez servítok a bratranec napol platyzmou.
Princ ho povzbudil: „Pomaly a iste sa do toho dostávate, vaša excelencia. Odhadujem, že ste k tomu niečo ešte chceli povedať."
„Áno! Podeliť sa o jedlo bez zníženia prídelov nie je možné. Všetok potencionálny úlovok migruje južnejšie a naši rybári sú vyťažení, tiež máme veľa plavidiel a málo ľudí."
„Napadá vám niečo?" opýtal sa a začal jesť, nechal mu priestor k vyjadreniu.
Dumal: „Privolaním našich vojakov zo Zlatého mlynu, by nám dodalo potrebné ruky."
„Alebo si zamestnajte mešťanov," protirečil Mógen okamžite, celá idea oslabovania najdôležitejšej základne kvôli lenivcom znela bizarne. Šľachtic zapochyboval, skľúčene sa uzatvoril do seba.
Likvídh zareagoval: „Pri všetkej úcte, vaša milosť, neskúsení ľudia na mori skôr niekde stroskotajú, než reálne pomôžu."
„Koľkých vojakov máte teraz k dispozícii?"
„Päťtisícstoosemdesiat, vaša výsosť," odpovedal Klínt napriek svojej úzkosti.
Fýr si prepočítaval. V Tortúre bolo nasadených viac bojovníkov a aj tak sa rebelom podarilo zvíťaziť. Odobranie ďalších chlapov k farmám či na more by možno vyvolalo obliehanie Elosu a to zase konfrontáciu Torekovej armády so svojou na otvorenom priestranstve, čomu sa vediac o vytrvalosti rohatých chcel vyhnúť. Nevynechávajúc Severanov strážilo Zlatý mlyn až stoštyridsaťtisíc mužov, spolu s princovým vojskom dosahovali počtov okolo stodeväťdesiattisíc. Netrúfal si tipovať nepriateľske počty, faktom ostávalo, že ich minimálne ešte raz prevyšovali. „Čo teraz spraviť? Zásoby sa míňajú a po zime budú sklady prázdne... Nehovoriac o znovuobnovení provincie Coiliosal, ktorá po bitkách spotrebuje dary od spojencov. K tomu mi pomaly eskaluje vzbura v Tarte. U bohov ešte i to musím vyriešiť..." lyžica dopadla do prázdneho riadu a on si vreckovkou utrel ústa. „Na dnes to stačilo, dospíme a ráno sa všetci preberieme múdrejší."
„Ukážem vám, vaše izby. Prosím nasledujte ma," ponúkol sa Likvídh a Klínt nevediac, aký dojem zanechal si po ich odchode tragicky vyčítal ďalší neúspech.