Synovia vojny

3. Prvá krv

S prvým vojakom prišli i prvé potoky potu stekajúceho na chladné mramorové dlaždice. Nedokázali udržať zvratky na uzde. Tí s väčším šťastím, ktorým len vyschlo v hrdle mali kvôli boľavému svrbeniu potrebu kašľať.
Hlasné dýchanie svižne rozvírilo kyslý zápach prepoteného oblečenia. Znechutené výrazy starých kuchárov hovorili za všetko. Miestnosť výzorom pripomínala chliev, už-aj im do rúk podávali mopy a vedrá. Odmietali im servírovať v takomto neporiadku.
Nikto nevládal rozprávať, bažili po obede slúžiacom sťa motivácia k upratovaniu.
Dusené hovädzie mäso so slivkovou omáčkou a piatimi cestovými taštičkami plnenými chápadlami z chobotníc boli zaslúženou odmenou za dnešné trýznenie. K dobrotám dostal každý stôl i džbán vody s objemom na šesť pohárov. Ukázalo sa, že oné nádoby nestačia, a tak museli v kuchyni niekoľkokrát dočerpávať zo studne.
„Toto nás čaká celý týždeň?" ponosoval si pomedzi zuby Bodrig zapíjajúc kovovú pachuť v ústach.
„Pravdepodobne," potvrdil neochotne vyčerpaný, od hlavy k pätám mokrý Weran.
„Vy aspoň nemáte silové cvičisko," pripojil sa Qyb s plnými ústami.
„Ozaj, kam zmizol Sho?" položil otázku starostlivo Warborn.
„Grcá," odvetil Orol ľahostajne popri tom, ako si znova nalieval.
Rozhovor prerušilo rázne zrevanie: „Warborn, máš zásielku!"

Zlatovlasý doklusal na vrátnicu. Hrbatý vrátnik sa práve chystal so svojou metlou z diviačích chlpov, napusteným vedrom a handrou vyčistiť vstup do budovy. Trošku sa vystrel a karhavo spustil: „Nechápem, prečo si dávaš kuť takéto zbytočnosti. Ber to, nech sa môžem pustiť do upratovania!" Rozkázal a chlapčisko si vzalo predmet s pripnutou správou. Dudravý hrbáč sa medzitým posťažoval: „U Saol, ste horší než prasce."
Chlapčisko nevyhľadávalo problémy s protivným veteránom a namierilo si to rovno do svojej izby. Podľa tvaru zásielky obtočenej popruhmi si vedel domyslieť, o čo sa jedná. Sadol si na posteľ a pustil sa do čítania.
*Milý Weran.
Ospravedlňujem sa za ročné meškanie, no vykovať výzbroj pre šesťdesiat ľudí zaberie nejaký ten čas, a teda musia špeciálne projekty počkať. Každopádne, posielam ti tvoju vysnívanú zbraň. Jej jadro z korundovej kalenej ocele som pre istotu odľahčil, nech ti nie je priťažká, keďže je ostrie kvôli mojim zmenám trošku mohutnejšie než normálne. Pre referenciu, podobne sa vyrába aj vybavenie pre Čiernych medveďov Severného cisárstva. Po mnohých testoch môžem tiež potvrdiť, že sa jedná asi o najostrejšiu a zároveň najpevnejšiu čepeľ, akú som kedy vytvoril, preto s ňou zaobchádzaj nanajvýš opatrne! Od tohto je lepší už iba orchyl. Osobne som vytváral aj rukoväť, záštitu a hlavicu. Nie je možné, žeby sa ti táto krásavica vyšmykla z rúk. Dúfam, že ti pomôže v tvojej službe_ S pozdravom zbrojmajster André Berto*
„Ďakujem," šepol do vzduchu a rozbalil si svoj nový meč; pri pohľade na neho onemel. Lesk tmavosivej čepele so žliabkom v strede priam oslepoval. Dlhú drevenú rukoväť na tesno ovíjali drsné, hnedočervené kožené prúžky tiahnuce sa od dlhočiznej, hrubej záštity po guľovú kovovú hlavicu. Jemne ním švihol a ostrie ladne preťalo vzduch, na čo sa zelené oči rozžiarili ako hviezdičky. Nemohol sa dočkať večera.

Pod rúškom noci sa obaja mladíci vykradli k šermiarskemu cvičisku. Bodrig vo chvíli, kedy zočil Weranovu zbraň nezaprel neistotu: „To nemyslíš vážne!"
„Tomu ver," pritakal, „vždy som chcel takýto."
„Nechcem ťa provokovať, no mám dojem, že si tým niečo kompenzuješ," poznamenal vyšší chlapec s úškľabkom.
„Nebuď zákerný, inak dostaneš výprask," rozčertil sa Weran.
Orol si však nesúhlasne prekrížil ruky: „Si blázon, ak si myslíš, že s tebou budem cvičiť počas toho, jak držíš reálnu zbraň."
„Nebuď bojko! Veď si precvičím len bloky," ohradil sa tvrdohlavo.
Bodrig si priložil dlaň na tvár a znechutene prehlásil: „Dávaj na to riadny pozor!" Tasil maketu a zaútočil. Weran sa pripravoval útok vykryť, lenže jeho improvizovanej technike chýbala rýchlosť. „Hotovo," zaznelo ľahostajne z Orlových úst. „Môžeme teraz prejsť k bežnému šermu?"
„Ešte nie, ja to zvládnem!" odbil ho s nádejou na tvári.
Po dlhých hodinách obaja od vyčerpania spadli na zadok.
„Si ten najotravnejší cvičný súper, vieš to?"
„Posledný pokus! Začínam tomu rozumieť."
„Tentokrát naozaj posledný! Nebaví ma v kuse vyhrávať," odpľul si a vykročil vpred. Warborn od únavy zabudol, že zviera naozajstnú zbraň a tiež zaútočil. Všetko sa udialo prirýchlo, zrenice sa roztiahli, nohy stuhli a napokon odznelo i prasknutie dreva. Obaja chlapci sotva stihli zareagovať na toho druhého. Trasúci sa Bodrig po spamätaní zahliadol hrot týčiaci sa nad svojim čelom.
„Myslím, že som sa práve...," oznámil vystrašene a odhodil kus makety, ktorý mu ostal v rukách.
„Skoro som to nestihol zastaviť," hundral si Weran v šoku, pohotovo podišiel k svojmu kamarátovi: „Neublížil som ti?" skontroloval, či je Orol ranený. Výčitky zo svojho pozabudnutia v ňom vyvolali viac než obyčajnú vinu.
Chlapec s copom ho od seba odsotil a o čosi podráždenejšie rozkázal: „Oddnes žiadne skutočné zbrane, vraciame sa k cvičným!"
Weran si zdvihol svoj meč a zapozeral sa na od potu vlhkú rukoväť s odtlačkom po mocnom úchope. Neopovažoval sa ho prehovárať: „Súhlasím. Budem s tým musieť veľa cvičiť."
„Tvoj problém, mňa po tomto neprehovoríš. Som pevne presvedčený, že tá vec je príliš nebezpečná."
„Prepáč mi," ospravedlnil sa nesmelo, no Bodrig sa vybral k odchodu. „Kam ideš?"
„Spať!" odznelo urazene a Warborn opäť upriamil zrak na chladný nástroj.
Uvedomil si, že nejde o hračku, ale predmet určený k zabíjaniu: „Nesmie sa to viac opakovať!" Upozornil sa. V duchu sa stále trápil z toho, aký bol nezodpovedný. Kvôli sebou danému trestu cvičil pod hviezdami do skorého rána.
Vediac, že z tohto ponocovania budú problémy, sa cez hlavný vchod presunul dovnútra. Vrátnik a čerstvo zobudení vojaci mu vôbec nevenovali pozornosť, zastavil ho až nasrdený hlas.
„Warborn!" Weran sa otočil a zazrel kapitána Urijela, ako za ním stojí s jednou rukou za chrbtom a tou druhou naznačuje, nech k nemu príde.
„Áno, pane?"
„Zase si ponocoval?"
„Áno, pane!"
„Ukáž mi to!" Zlatovlasý mu poslušne podal zabalený meč. Po malej inšpekcii si ho Habel i vyskúšal. „S týmto si cvičil?"
„Áno, pane!"
Ozval sa sklamaný výdych a rukoväť sa vrátila do rúk svojho majiteľa: „Prečo ma nepočúvaš, Warborn? Azda ma vôbec nerešpektuješ?"
„To nie je pravda, pane!" protestoval, Urijel mu prudko skočil do reči.
„Tak potom, prečo cvičíš po večeroch? Koľkokrát som ti to zakázal? Koľko pokarhaní si odo mňa dostal?" Vypozoroval si Weranovho zahanbenia a po chvíľke ticha vyčítavo doplnil: „Nevieš to ani spočítať!" Nik sa neopovažoval prizerať, okoloidúci sa dvojici vyhýbali oblúkom.
„Chcem byť najlepší, pane," vyhŕkol zo seba, „chcem sa zlepšovať v tom, čo ma učíte."
„Veď to," odbil ho s kamenným výrazom, „tvrdohlavosť Warbornov ťa neminula podobne ako Risa. Dnes sa nezúčastníš vyučovania! Pôjdeš sa poriadne vyspať!"
„Kapitán...." pokúšal sa dostať k slovu, Urijel sa nechystal viac diskutovať.
„To je rozkaz, Warborn! A Mún ťa chráň, ak to dnes večer zopakuješ!"