Synovia vojny

20. Vzbura (beta)

Uzmierený Weran pozeral na stojan pre zbrane. Opieral sa tam jeho nový meč, na ktorý donedávna sadal prah. Podišiel a pomaličky si položil prsty na jemu známu rukoväť. „Chýbal si mi, priateľu," vytiahol ho pevným stiskom, zatriasli ním zimomriavky: „myslel som si, že ťa už nikdy nezdvihnem." Odhodlal sa ku krátkemu vyskúšaniu základných techník. Pravá ruka zoslabla, avšak nezabránilo to jeho vďačnej radosti.
„Celkom fajn," usúdil pobavene Qyb.
Kapitánove oči horeli zápalom, nedokázal sa tváriť inak než ambiciózne: „Sám tomu neverím. Vyliečila sa..." zahľadel sa na svoj odraz v ostrí, páčilo sa mu koho tam vidí.
„Sylla je už hore, ak ťa to zaujíma."
Neuvedomujúc si položil zbraň na miesto, akoby si rázne zamenil prioritu: „To už? Veď ma pred chvíľou Bodrig odhováral..."
Gardistu Warbornova reakcia udivila. Nečakal totiž, že obojručník vôbec pustí: „Vraj tá horúčka pochádzala z prehriatia. Je unavená, ale nič vážne."
„Zájdem za ňou,"
Ramahadanec započul v barbarovom hlase doteraz nepočutú nôtu, potmehúdsky sa uškrnul: „Keby ma hľadáš, budem vo svojej izbe."

„Klop, klop! Ruším?" odznelo nesmelo z Weranových úst.
Sylla zbystrela a na tvári sa jej vyjasnil veselý výraz, nemotorne sa zdvihla do polosedu: „Kľudne poď ďalej."
Sadol si na koniec postele a začal sa pýtať: „Ako sa cítiš?"
„Už lepšie, ďakujem za opýtanie. Trošku som to prepískala s množstvom kúziel," odpovedala s dobrou náladou a prehrnula si svoju ofinu.
Uhol pohľadom, ubral z nálady a nabral na vážnosti: „Nechcel som ťa ohroziť."
Zmračila sa, oná reakcia ho zarazila: „Zatajovať takéto dôležité a najmä nebezpečné veci," vydýchla urazene, „mohli ste si všetci ublížiť a fakt, že si zvolil ľahšiu cestu vyliečenia ma urazil."
„Nemysli si, že som pochyboval o tvojom cvičení," snažil sa napraviť situáciu, nechala ho rozprávať, „ruka bola možno aj druhoradá záležitosť... chcel som ho poraziť raz a navždy..."
Nemala potrebu ho ďalej trápiť, hoci ju daný rituál vytočil: „Ako si dopadol?"
Ukázal jej svoju ruku, neubránil sa sentimentu: „Verím v zlepšenie."
„Moja práca je tu teda hotová," riekla si spokojne.
Spanikáril, rozbúchalo sa mu srdce: „Čo ak ťa budem potrebovať?"
Polichotilo jej to: „Nikdy som nepovedala, že odchádzam. Ľudia v okolí ma potrebujú, čiže odídem až keď nás zavolajú späť do Guardu."
„Zároveň by som ťa chcel poprosiť, aby sme neupúšťali od našich rozhovorov."
„Som za," potvrdila mu, keďže videla útržky jeho života.
„Videla si ich?" zaujímal sa a ona prikývla, „Veľa?"
„Viac menej to, čo som ako tak vedela, no musím sa ti priznať... Mal si to ťažké."
„Narážaš na mamu?" opýtal sa a ryšavka pritakala: „vždy to zabolí. Pokúšam sa myslieť iba na tie pekné zážitky, lenže namiesto nich sa vybavia tie zlé..."
Sylla sa rozhodla zdôveriť, nesmelo nadviazala: „Rozumiem ti. Moja matka zomrela pri pôrode môjho malého brata," zahryzla si do jazyka a smaragdové oči zvlhli, „tesne predtým sme sa stihli pohádať, už ani neviem prečo. Bola to nejaká detská banalita."
„Nestihla si jej povedať, ako ju ľúbiš," pomohol dokončiť. Onen príbeh v ňom vyvolal sympatie, ich dlane sa stretli.
Začervenala sa a utrela si slzy: „Vie to raniť svedomie."
„Určite o tvojej láske nikdy nepochybovala. Je na teba hrdá a isto si praje, nech žiješ krásny život."
Pustili sa a ona pokrčila kolenami, k ústam si pritlačila plachtu: „Ďakujem."
„Aj nabudúce," z ničoho nič im naraz zaškŕkalo v bruchu, na čo sa zasmial: „skočím ti po raňajky."
„Prosím si ale riadnu porciu!"

Generál prechádzal omaľovanou kamennou chodbou. Obrazy predošlých monarchov Guardu mali pod sebou svojich vlastných ochrancov v podobe rôznych Tererských či Guardských brnení. Dorazil pred kráľovskú pokladnicu zatvorenú pozlátenou bránou. Ponáhľal sa, novinky o onej návšteve sa k nemu dostali nečakane neskoro.
Strážili ju dvaja dozerajúci bojovníci tmavej farby pleti oblečení v segmentovom pancieri so spátami vôkol pása. Ich obličaje schovávala oceľová maska vyobrazujúca pobavenú a zdrvenú emóciu, bola súčasťou oblej prilbice s chocholom. „Otvorte!" rozkázal, avšak Západniari sa nepohli. Odignoroval neposlušnosť a pokúsil sa vraziť dovnútra, načo sa mu postavili do cesty, starší Warborn sa nasrdil, „som generál Risus Warborn, okamžite uhnite!" Mirhor bol vo vnútri. Zlatovlasý nevedel, čo sa deje. Tasil a zdôraznil svoje podozrenie z nekalostí: „Posledné varovanie!" nereagovali a ani nemuseli, kráľovská garda akurát vyšla von. Za ňou sa vynorilo arciknieža odeté v tmavo hnedej bavlnenej košeli so stojatým nariaseným golierom, perleťovými gombíkmi a trojvrstevným kaskádovitým predným volánom. Manžety so zlatou líškou na konci rukáva prezradili, kto to je, rovnako tak hnedý plášť so zlatou podšívkou a ramenným koženým chráničom po vonkajšom boku. Plešina si zabrala väčšinu hlavy, ušetrila iba temená so záhlavím. Risus schoval rapier a chystal sa pozdraviť.
„Generál," Warborn mu zo slušnosti chcel podať ruku, no oholený muž s vráskami vôkol očí neopätoval.
Zložil ju a trpko odzdravil: „Vaša jasnosť, vaši muži mi nedovolili vstúpiť," požaloval preukázanú drzosť bez zaváhania.
„Výborne, takže počúvli moje rozkazy," obhájil si svojich vojakov s perfektnou artikuláciou. Nevenoval zlatovlasému viac pozornosti a otočil sa smerom k Mirhorovi: „Dovidenia, vaše veličenstvo."
Starec prehovoril s veľkou úctou: „Prajem vám prijemnú cestu domov, vaša jasnosť."
Pomalinkým sotva postrehnuteľným pohybom brady naznačil, že odchádza.
Monarcha postával pred korundovým trezorom, prizval generála.
„Pri všetkej úcte, pane, ale smiem vedieť, čo tu hľadal Leonard Lex?" spustil takmer okamžite, keď sa zavreli vráta.
„Pokoj Risus! Stále nie je isté, že za Bosqorom stojí on."
„Čo ak áno?"
Kráľ si skleslo povzdychol. Dal si ruky za chrbát a nervózne začal prechádzať k vitrínam s klenotmi, ktoré viseli po stranách okrúhlej miestnosti. „Predal som mu Dafor," oznámil.
„Predali ste čo?!" zarazil sa.
„Kontaktoval som ho a on prejavil veľmi veľký záujem."
Warborn si nebral servítky pred ústa: „Pane, pri všetkej úcte. Viete si predstaviť, čomu ste sa vystavili? Kráľovná Adalie je nepredvídateľná. Sám ste to hovorili. Čo ak bude ďalšie spojenectvo brať ako zradu?"
„Koľko vojenských kapitánov mal Guard za posledných päť rokov, Risus?" skočil mu do reči zamyslene neschovávajúc obavy.
„Troch," odvetil.
„Presne tak," prikývol, „a s nimi padlo mnoho dobrých mužov. Straty, ktoré sme doteraz utrpeli sa po čase ukázali ako príliš fatálne."
„Ako to myslíte? Pokladnica a sklady sú relatívne v poriadku. Roxardi si pomaly zvykajú na nový štýl života a nemáme žiadnych nepriateľov. Guard je..."
„Kráľovná Ilfirino sa Leonarda bojí," ozrejmil rozhodne nepovoľujúc vo svojom názore: „rovnako aj zvyšok Roxardie. S jeho vojenskou podporou nemajú Ostrovy žiadnu šancu."
„Prečo si myslíte, že dodrží slovo a v prípade vojny nám príde na pomoc? Týmto ste Adalie naznačil, že jej neveríme. Podráždili sme hada bez toho, aby sme sa uistili či je palica dostatočne dlhá," protestoval, no svoje emócie zadržiaval v rámci normy. Mirhora si nesmierne vážil a aj keď ono rozhodnutie neobľuboval.
Zastavil a vymenili si úprimné pohľady: „Mám na výber?" Risus sa odmlčal, nepoznal odpoveď, „Ostrovy sťahujú vojsko, ktoré nám požičali. Kto vie či sa dovtedy neukáže nejaká skupina radikálnych Roxardov či žoldnierov v mene Západných pánov? Arciknieža mi tiež potvrdilo, že Deti púšte po novom slúžia Ostrovom. Zbroja vo veľkom, Risus," prehlásil s istotou: „Jednoducho sme potrebovali silnejšieho spojenca, než je Bosqor, ktorý sa k nám v konečnom dôsledku ani nemusí pridať. "
„Mohli ste sa s nami poradiť."
„Mohol, lenže vy všetci by ste boli proti tomuto návrhu."
„A naši ľudia v Dafore?"
„Ostanú tam. Jeho jasnosť neplánuje meniť zákony, ktoré sme tam zaviedli a určite mu neprekáža diverzita obyvateľstva, keďže panuje vo Foybule."
„Vedia o tom?"
„Obchod sa dokončí až o pol roka. Dovtedy ich informujeme." Lesklé krištáľové sklo vytvorilo perfektný odraz podobný zrkadlu. Kráľ clivo pozeral do svojich vlastných očí. „Viem, že riskujem, priateľu... nechcem zase vidieť môj národ v tak krutej vojne."
Risus nakoniec uznal kráľove rozhodnutie. Vykročil bližšie a tiež sa pozrel do vitríny. V nej sa nachádzala socha opierajúc sa spredu o obojručný meč, nechýbala i biela plátová zbroj s červeným plášťom a prilbicou s vyrytou holubicou s ratolesťou.
„Ak dôjde k vojne s Ostrovmi, vyhráme. To vám sľubujem," zahlásil Warborn.
„Cením si tvojej odvahy, avšak ak by oná vojna naozaj vypukla, tak vojsko povediem ja."
Generál nechápavo zažmurkal či náhodou nepočul zle: „Pane, ale vy ste zbraň nedržali dobrých dvadsať rokov."
„Povedz mi niečo, čo neviem," zasmial sa a zamyslel sa: „myslíš si, že mi ešte sadne?"
„Myslím, že áno, no..." zastavilo ho gesto ruky.
„Pred štyridsiatimi-dvoma rokmi som nastúpil na trón. Našu krajinu vtedy ohrozoval silný nepriateľ z Ostrovov, ktorý porazil môjho otca a i mojich dvoch bratov."
„Bojovali sťa lev. Odvrátili ste tri obliehania po sebe a dokonca sa vám podarilo vykonať ofenzívu."
„A to všetko, len preto, aby si tým moje deti nemuseli prejsť znovu. Sľub mi, že na nich dáš pozor, ak sa padnem."
„Považujte to za samozrejmosť, vaše veličenstvo," ozvalo sa jasne.
„Ďakujem," pousmial sa, „ozaj! V jeseni chystám bál, kde príde veľa významných hostí a bolo by viac než vhodné, keby si tam ty aj tvoj brat prišli."
„Nie je problém. Kedy presne?"
„Termín je zatiaľ stanovený na štrnásteho dážďoneba."
„Takže o päť mesiacov, upovedomím ho."