Synovia vojny

30. Osud (alfa)

*Dvanásteho mladorastu stošesťdesiatpäť rokov po smrti cisára Lorenza*
Risus sa zobudil tesne pred pádom klinca, vosk na sviečke sa každú chvíľu roztavil. Neodhodlane si pretrel tvár a nezaujato pozeral do stropu. Nezačal vstávať a obliekať sa, počkal si na zacvenganie. Zajtra písal test z poľovníctva stredne veľkej zvery, ktorý rozhodoval o pripustenie k praktickej časti skúšky. Bodrigov otec ho napriek starým krivdám učil poctivo, nerozprávali sa o osobných veciach, ich vzťah ostal čisto profesionálny. Warborn vždy pred hodinami odolal túžbe na pálenku, avšak po dvoch hodinách učenia, sa v tele spustila netrpezlivosť, a tak cestou domov po vypití denne dovolenej dávky ešte zašiel na jedno pivo. Tréning bol päťkrát týždenne, avšak on jednu hodinu vynechal kvôli práci v prístave, našťastie pre neho išlo o tretí kurz používania zbraní na diaľku, ktorý vďaka vojenčine ovládal. Horšie to bolo s teóriou, ktorú za tie roky pozabúdal. Hodilo by sa mu to dnes aspoň raz zopakovať, no druhé zamestnanie si určil za prioritu.
Po nasadení vyblednutej tuniky, vykonal základnú hygienu a pripravil sestre desiatu zahŕňajúcu krajec chleba, maslo a plátky salámy. Obed dostávala v škole, čo odbremenilo ich užší rozpočet. Výcvik ho vyšiel na jeden zlatý a dvadsať strieborných, Luxanine štúdium tri zlaté a zvyšných osemdesiat strieborných slúžilo na zaobstaranie potravín, ono tekuté potešenie kupoval práve z peňazí z prístavu. Rozcvičil sa, aby si nič nenatiahol. Pri prenose rôznych materiálov pocítil oslabenie súvisiace s chabou výživou, nevládal nosiť všetko a práve preto sa na druhý deň krčil v bolestiach. Odvtedy si nariadil aspoň takýto pohyb a pravidelné raňajky.
Po dojedení a napití vody si otvoril šitú tašku so skúmavkou naplnenou liekom. Olejovo štipľavá chuť vôbec nenasvedčovala svojmu zloženiu z pestrecu, cesnaku a cvikli, to sa nedalo povedať o výraznej fialovej farbe. Išlo o poslednú várku tento týždeň: „Do riti, to ešte musím ísť za Syllou?" napadlo mu, že sa k večeru musí zúčastniť terapie a doplniť liečivo. Ani sa nenazdal a toľké povinnosti mu vyvolali tras. Nezaváhal a už aj chmátal po priezračnej fľaštičke vedľa skúmaviek. Hrdlo pokrstila horká chuť alkoholu, spokojne si potom vypláchol ústa a odišiel.
Skladníci zhováraním vyčkávali príchody lodí, ktoré budú nakladať či naopak vykladať. Prechádzal medzi nimi a zachytával dialógy: „Včera mi svokor čítal noviny, vraj sa Lexovi na Severe darí..."
„Pri Iniešiciach vyčíňajú Dlakovbradi, lovci varujú farmárov..."
„Zase poondené čižmy? Azda ich vypochodujú za jeden deň?"
„Tie kravy narobili cez noc poriadny bordel, pratať to budeme dozajtra..."
Guard za posledný rok zvýšil svoj vývoz materiálov, zbraní a stravy na Západ päťnásobne a len máločo prišlo opačne. Kováči, obuvníci, rybári a roľníci boli vyťažení, Foybul platil výborne, čo sa pri zdražovaní náramne hodilo, lenže neustále zákazky zatienili čas na oddych, zároveň obchodníci odopierali svoje produkty domácim spotrebiteľom, preto niektorí odmietli zásobovaciu ponuku od arcikniežaťa. Pre Siegfrieda vyhladovaní Guarďania znamenali problémy, rešpektoval ono rozhodnutie. Získal si tým sympatie, ktoré by v opačnom prípade stratil.
Predajcovia rybiny pripravovali mäso na predaj. Tesári a opravári korábov sprístupnili svoje móla a stráže začali so svojou rutinnou patrolou.
Karavela s vlajkami líšky sa akurát pristavila. Risov šéf šiel potvrdiť onú šífu a medzitým Warborn a jeho kolega stáli pri sklade. „Koľko ich máme dnes?"
„Štyri dokopy. Dve naložíme železom, každú po šesť truhiel, potom jeden čln s chľastom vyložíme a dáme do poslednej," zlatovlasý sa poškrabal za uchom a pokúsil sa vytlačiť slovo pálenka z hlavy.
Starší prístavník im ukázal palec hore a po odchode námorníkov prahnúcich za uvoľnením sa pustili do práce.
Truhlice naskladané po strop sa sotva zmestili do malého priestoru. Každá obsahovala desať ingotov z čoho jeden vážil presne desať kilogramov.
„Budeš cúvať?" položil otázku zlatovlasý a junácky kolega mávol rukou, z dvojice bol silnejší, neprotestoval. Správnou technikou úchopu nadvihli prvý náklad, sústredená váha kovu o sebe dala hneď poznať, vystreté chrbty ich zachránili pred katastrofou.
„Opatrne, radšej si to teraz prechyť!" upozornil vedúci kontrolujúc oboch nováčikov. Robil to pre ich bezpečie, v mladosti sa mnohokrát zbytočne zranil a to ani jednému z nich neprial: „Neponáhľajte sa! Máme dve hodiny, netreba sa oslabiť na začiatku! A pozor na ten schod!"
Poslúchali ho, rada od staršieho sa v Guarde vždy cenila, preto si prirodzene v polovici cesty urobili minútovú prestávku. Dneškom sa stretli tretíkrát v živote, napriek tomu sa zosúladili skoro okamžite. Warbornov duch sa touto záťažou dočasne oslobodil od svojej závislosti. Prechádzali okolo nich chlapi z vedľajšieho skladu. Tí do onoho plavidla priniesli vrecia s múkou či zvieracími kosťami. Snažili sa navzájom nezavadzať.
Najhoršou časťou bol výstup po naklonených doskách vedúcich na palubu a rebríkmi do úložného priestoru, tam sa bez asistencie šéfa s lanom nezaobišli. Traja muži nadávkami kompenzovali stres z možného vypadnutia zásielky. Nič vážne sa nestalo a s príchodom posádky akurát skončili. Vyriešili papiere a po zaplatení za služby odplávali.
Okolo obeda dokončili i druhú zásielku. Vedúci im dovolil si ísť kúpiť niečo pod zub. Podobne ako minule si vypýtali u jedného z obchodníkov rovno zapiecť rybu na rošte.
„Pozývam ťa," ponúkol sa Risus a mladý muž nedbal. Po spečení pražmy zlatovlasý zaplatil štyridsať bronzových. Sadli si potom pod prístrešok skladu a pustili sa do debaty.
„Kedy máš skončený ten tréning?"
Posunul si sústo na stranu líca: „Zajtra."
„Nebojíš sa, dnes si sa celkom skántril?"
„Zvládnem to, test je na výber z možností a praktické zvládnem aj so svalovkou."
„V tom prípade asi prídem o pomocníka, čo?" zaujímal sa, čo Warbornovi vôbec neprekážalo.
„Posnažím sa, udržať si obe roboty, Bohdan. Človek sa hocikedy môže dostať do úzkych, plus už teraz mi treba našetriť na budúci rok."
„Ak ti pridelia Iniešice, budeš mať kopec peňazí."
Nesúhlasne zavrtel hlavou: „Rohatobradáči sú mimo zvery, ktoré smiem loviť."
„Škoda, avšak možno sa ti tým uvoľní niečo iné."
„Je to možné," pousmial sa s optimistickým pohľadom do budúcnosti.
Väčší čln patril Guarďanovi využívajúcom rieku Hav k cestovaniu do hlavného mesta. Pristavil sa k nim, zhováral sa so šéfom a otvoril úložný priestor s ôsmimi krabicami a štyrmi súdkami domácej.
Upresnil im komu potom odniesť tovar: „Bude stáť vedľa Banicha, berú od neho meče či akú chmáru. Volá sa Obiakolam a má to byť Kalírčan. Všetko mi vyplatil predom, čiže stačí to iba odovzdať."
„Mám to zapísané. Chlapci môžete!"
Risus pri prenose priam cítil onú vôňu. Chcel ich vidieť a ešte viac ochutnať. Triasol sa, ale onen náklad nevysypal. Neoponoval si, ba naopak dumal, ako to ukradnúť. Po uložení prvej začal panicky chmatať do vrecka, zabudol, že dávku vypil ráno a nervózne dudral popod nos.
„V pohode?" opýtal sa Bohdan nechápavo.
Spamätal sa a pri príchode vedúceho mu odvetil: „Jasné, len ma trafila únava."
„Už iba kúsok, generál," povzbudil ho neoholený skladník, táto láskavosť ho zahanbila. Snažila sa potlačiť závislosť, zabrániť poškodeniu povesti, čo sa jej z časti podarilo. Donosili to a potom sa vypýtal močiť. V latríne zažil panický záchvat. Čím sa väčšmi usiloval tým horšie nevoľnosti zmocneli. Masíroval si spánky a prosil Saol o záchranu. Po hodine ho prišiel hľadať, zaklopal: „Úpal?"
Využil túto domnienku a klepúc sa zaklamal: „To mám zato, že som zabudol klobúk."
„Pozri, zajtra máš tú skúšku, mal by si ísť domov a vyležať to."
„Som v pohode, stíham sa dať dokopy."
„Zavolám ťa, keď budú tu."
„Prídem," odznelo stroho a dotyčný sa vrátil k šéfovi: „Schop sa do frasa!" ťahal si vlasy a po vydýchaní uvoľnil toaletu iným. Prišiel akurát, keď nadriadený rozprával s černošským obchodníkom, vykonal gesto a oni priniesli po jednom súdku a krabici. Černoch si ich otvoril a po ochutnaní sa kyslo usmial.
„Vypálila poriadne."
„Osem krabíc a štyri súdky, všetko neotvorené."
„Tak to má byť! Vy Guarďania vždy dodržujete pravidlá, preto sa sem rád plavím."
Warborn dúfal, že táto konverzácia a spokojnosť vedú k ponúknutiu poldecáka, lenže Západniar nič také neplánoval. Zavrel ich pred nimi a ukázal im, kam to majú nosiť, po zvyšok práce sa venoval skladníkom so zbraňami. Šéf strážil svoj sklad, zatiaľ, čo oni nosili. Bývalý generál naschvál nahodil pomalší krok, aby sa medzi ním a kolegom vytvoril vzdialenostný rozdiel. Nenápadne sa rozhliadal po kajute, v okamihu, kedy tam nik neprišiel rýchlo vybral otvorenú fľašu a odpil si, len tak-tak ju stihol uložiť späť. Bez slova sa vrátili k zamestnávateľovi, ten počítal dnešnú výplatu a Risus predtým, než s ním prehodil slová sa napil z čutory.
„Nech sa páči," podal mu a zlatovlasý sa uklonil.
„Ďakujem."
„Bohdan mi prezradil, že zajtra máte lovecké skúšky. Držím vám palce a verím vo váš úspech."
Tieto slová trafili svedomie presne do čierneho. Najhorším bolo, že ono odpitie mu privolalo slinu. „Najbližšie vám o tom porozprávam," odvetil skromne a sťa dieťa do cukrárne sa tešil do putiky.