Synovia vojny

12. Sokol z Ostrovov

Dažďonebo bol predposledný z dvanástich mesiacov. Holé koruny stromov, prázdne polia a po väčšinu dňa za mrakmi schované slnko patrili k typickým znakom konca jesene. Surový vietor a studené vodné prúdy nakázali Guarďanom k obliekaniu vlnených viest, čiapok a odevov s dlhými rukávmi. Všetko sa spomalilo, mimo výnimky sa nepracovalo a ľudia si užívali pohodlie domova.
Weran vyzdravel a po jeho ranách ostali len škaredé jazvy. Tešil sa na oteplenie súvisiace s Bosqorským pralesom, kde sa teploty počas roka vo všeobecnosti prílišne neznížili.
Naobliekaný v nepremokavom plášti sa dostavil pred svoju jednotku: „Pozor! Velenie nad vami preberá veliteľ Pizmy. Dúfam, že mi neurobíte hanbu a nepoľavíte. Čo sa týka vašich hlásení, tie si dnes vyzdvihnem a počas mojej neprítomnosti si ich pozorne prečítam. Po mojom návrate sa o tom s vami porozprávam."

Pokojne si vykračoval k čakajúcim súrodencom.
„Weran!" kričala Lux.
„Ahojte!" rozstrapatil jej dlhé vlasy, hneď, čo sa priblížil.
„Máš všetko vybavené?" opýtal sa Generál starostlivo.
„Viac menej, čo ty?"
„Loď mi odchádza až o hodinu, čiže vás stíham odprevadiť."
Mladší Warborn sa naklonil k dievčatku a pozrel jej do modrých očí: „Super. Máte všetko, vaša výsosť?"
„Weran! Veď vieš, že chcem byť architektka," udivila sa po prezývke.
„Jasné, že áno, no zatiaľ si moja princezná," potiahol ju za líčko.
„Hej, vy dvaja ak sa budete takto provokovať, tak sa vás bojím nechať osamote."
Lux sa pred neho postavila sťa kráľovná a preniesla: „Ideme!" Bratia poslušne nasledovali. „Toto je môj prvý výlet mimo Guard, aké vzrušujúce!" skákala od radosti a obaja si pobavene šepkali.
„Pri bráne ťa čaká tvoj kôň," oboznámil ho Risus.
„Cením si, že si mi ho pripravil."
„Maličkosť. Užite si to a dávajte na seba pozor!" zaželal a po krátkej rozlúčke ponechal oboch osamote.
Weran sa pozrel na malú sestru: „Chceme ísť na Garovi alebo pešo?"
„Na Garovi!"

Luxine oči pozerali každým smerom, všade panovalo hnedé blato: „Vybrali sme si zlú dobu na cestovanie," posťažovala sa.
„Okolie Limbadronsku by malo byť zasnežené."
„Ú! To by som brala, v Albarale ten sneh nikdy nevydrží."
„Úprimne, ja by som bol radšej, kebyže nesneží," podotkol a obhájil svoje tvrdenie: „cesta bude trvať minimálne pár dní a netreba nám dovtedy prechladnúť."
„Pokiaľ chceš dnes dôjsť?"
„Komranc je ideál. Majú tam krčmu, kde by sme prespali pekne v teple."
„Navštívime rodičov?"
Otázka ho zaskočila. Chcel sa im ísť pochváliť, lenže zároveň ním zmáhala ostýchavosť zrodená z detskej traumy. Netrúfal si návštevu bez svojho brata: „Dohodneme sa, že tam zájdeme s Risom, hneď keď sa vrátime."
Prišlo jej to zvláštne, vyvolalo to v nej potrebu pýtať sa: „Akí boli?"
„Ris ti o nich nerozprával?"
„Rozprával, ale chcem počuť aj tvoj opis."
Zadumal sa, nevedel nájsť vhodné slová: „Boli to rodičia. Naša rodina, naši ochrancovia a naši milovaní."
Táto stručná charakterizácia dievčaťu nestačila: „Weran nebuď taký suchár! Moja jediná možnosť spoznať ich je cez vaše rozprávanie, takže si na tom daj záležať!"
Vyjasnila sa mu večne rušná dielňa: „Oco bol nesmierne pracovitý chlap. Od rána do noci v dielni zbíjal rôzne člny, ktoré sme s ním občasne chodievali skúšať k pokojným úsekom rieky Hav. Vtedy som si to neuvedomoval, ale tvrdil by som, že sa šiel pretrhnúť, aby sme mohli vyrastať so všetkým, čo sme potrebovali. V zime ľúbil rybárčiť v jazierku, o ktoré sa chodieval starať a večer si rád prečítal knihu," cnelo sa mu, usmial sa: „to vďaka nemu sme ich mali doma kopec. Kupoval ich z peňazí ušetrených na hračkách, ktoré nám vyrezával zo zvyšného dreva. Učil nás plávať, čítať, rybárčiť a pádlovať. Bol to náš otec a ja som hrdý na to, že som jeho synom. Do toho rešpektoval našu mamu a správal sa k nej láskyplne. Ani raz na ňu nezvýšil hlas a doprial jej aj darčeky z mesta." Lux si vykresľovala pekný obraz svojho rodiča, Weran milo pokračoval: „Mamka bola tiež skvelá opora, učiteľka a nezabúdajúc aj výborná kuchárka. Brávala nás do svojej farebnej záhrady, kde nás motivovala rozvíjať svoju fantáziu a užívať si krásu života. Dohliadla na to, aby z nás vyrástli slušní muži, ktorí budú pomáhať a chrániť ostatných. Pekne spievala a jej večná láska ma bez ohľadu na situáciu upokojila vo chvíľach strachu a bolesti," zrazu ho rezko umlčal nepredvídateľný záblesk vraždy.
„Si v poriadku?"
„Uhm, som iba smutný," preniesol priznávajúc: „snáď ti to na dnes bude stačiť."
„Stačí," odvetila, nech súrodenca viac netrápi: „smiem vodiť Gara?"
„Si na to ešte malá, sotva by si ho potiahla."
Ako správny Warborn sa nedala ľahko odbiť: „A čo keby si mi asistoval?"
„Vážne si to chceš skúsiť?"
„Jasné!"
Po prechytení uzdy sa v dievčenských očkách zaiskrilo. Napadlo mu ju zabaviť: „Chceš počuť príbeh o Rytierovi svetla?"
„Veľmi rada! Risus mi ich v minulosti rozprával!"
„Ten s hadím princom poznáš?"
„Ee."
„Je trošku strašidelný," upozornil starostlivo.
„To nevadí, už som veľká."