Synovia vojny

2. Nový člen rodiny

Vôňa večere vábila nosy unavených nováčikov. Chýbali im základy spolupráce, nebrali ohľady na ostatných a ako stádo volov sa pretláčali do jedálne. Vedúci kuchyne ich prísne krotil, dozeral na zachovanie poriadku a hrozil požalovaním nadriadeným. Werana si v tej horde tiel všimol málokto, na rozhraní chodieb sa nevyhol drgnutiam či drzému predbiehaniu. Chcel na seba upozorniť, no okolitý hluk mu to nedovoľoval. Zrazu ho schmatla tetovaná dlaň, obor si ho jediným oblúkovitým pohybom prehodil na ramená.
„Musíš byť opatrnejší, krpec, týchto ženie až priveľký hlad. Nemysli si, že nájdu zľutovania," prihovoril sa priateľsky Qyb a začal si spolu s chlapcom raziť cestu skrz tlačenicu. Warborn sa úprimne potešil z nového priateľa, najmä preto, lebo sa spriatelili vďaka vlastnej vynaliezavosti. Pri vstupe sa ohromný muž výrazne zohol. Architekti, ktorí navrhovali budovu určite nikdy nepočítali s niekým takýchto rozmerov.
Stačilo žmurknúť a väčšinu stolov už obsadili iní. Regrúti sa vo veľkom smiali a s plnými ústami rozprávali o svojom prvom dni. Dare zazrel jeden menší stôl s dvoma voľnými miestami, večeral pri ňom však Orol. Po dlhšom váhaní si k nemu prisadli. Bodrig daroval obom nenávistné zachmúrenie a v tichosti pokračoval v činnosti.
„Postráž mi miesto, prosím ťa! Zájdem nám po jedlo," oznámil Qyb ponechávajúc dvojicu v trápnom tichu.
Znenazdajky sa pri stole objavili dvaja dospelí chlapi. Zdalo sa, že Warborn má na takéto korby doslova šťastie, aj keď pravdou ostávalo, že pri jeho malom vzraste sa mohli viacerí považovať za gigantov. Vyšší z nich si bez dovolenia sadol.
„Prepáčte, ale je tu obsadené," zahlásil neisto chystajúc sa poťukať muža po ramene.
Oslovený sa na neho otočil a drzo zavrčal: „Nevidím tu nikoho a mimochodom, čo keby ste odtiaľ vypadli, nech sa môžu skutoční vojaci navečerať?"
„Nie ste o nič dôležitejší, než my!" vyštekol pohotovo Bodrig. Mužova poznámka ho vyprovokovala väčšmi ako urážka rodiny. Tvár mu sčervenela a úzke dlhé dlane sa zovreli v päste, akoby sa pokúšal kontrolovať svoj hnev. Tušil, že jeho útla postava proti mohutnejším veľa nezmôže.
„Drž hubu, zasran! Inak sa ti prihodí niečo zlé," zaškrípal zubami druhý z dvojice. Kvôli neustálemu kriku a búchaniu z ostatných stolov si dvoch grobianov nikto nevšimol.
Werana ich správanie naštvalo, preto s horúcou hlavou zakročil: „Hej! Nevyhrážaj sa mu!"
Chlapisko sa prudko odrazilo od stola a ten hlasno zavŕzgal. Chystal sa mladého lapiť za golier, lenže jeho chrbát sa o niečo oprel. Pozrel sa na svojho druha, ktorý mu gestami rúk naznačoval, aby sa upokojil. Agresor sa obrátil a pred sebou uzrel hruď. Zrak začal stúpať nahor až sa napokon zapozeral do zlatistých očí.
„Azda sa nám zachcelo šikanovať?" poznamenal výsmešne Qyb a chytením za postupne sa trhajúcu tuniku, si muža nadvihol do vzduchu. Všetky pohľady sa konečne zamerali na centrum diania. Kuchár sa dovtípil dôvodu potýčky, zvažoval či má zakročiť.
„Ospravedlň sa im!" rozkázal rázne hlasom schopným vydesiť i medveďa.
Regrút nepotreboval viac prehovárania a zo šírej rýchlosti a ľahkosti vyzdvihnutia spanikáril: „Prepáčte mi!"
„Takto sa mi to páči," pustil ho: „Ešte raz uvidím niekoho z vás šikanovať mladších! Kto im bude ubližovať, môže očakávať problémy so mnou! Som zvedavý, koľkí z vás si proti sebe dobrovoľne poštvú Ramahadanského žoldniera!"
Táto poznámka vyvolala v mnohých potrebu si niečo šuškať. Agresori sa okamžite pobrali preč. Obor uchopil guľášom naplnené misky a podal ich Weranovi, potom priniesol krajce chleba a spoločne sa pustili do jedla. Netrvalo dlho a jedáleň opäť ožila, lenže úroveň humbugu sa oproti tej pôvodnej omnoho zmenšila.
„Ďakujem, že si sa ma zastal," pomrmlal si vďačne popod nos Bodrig.
„Nemáš začo! Nenávidím, keď si dovoľujú na slabších. Mimo to, nebolo to tak dávno, čo som zažíval niečo podobné."
„Ty?" zarazil sa Orol a Qyb mu prikývol, čím si získal jeho zvedavosť: „Koľko máš rokov?"
„Devätnásť," pousmial sa a tým chlapcov prekvapil. Kvôli jeho výške a drsnému výzoru mu tipovali prinajmenšom o päť rokov viac.
„Smiem ešte jednu otázku?"
„Prosím," odpovedal s úškrnom a nalial do seba celú porciu, kolenami neúmyselne nadvihoval stôl.
„Koľko meriaš?" mládežnícka zvedavosť sa nedala zaprieť, avšak Dare bol na tieto dotazy zvyknutý.
„Vedel som, že na to dôjde reč... sedem stôp presne."
„Si asi najvyšší muž na svete," poznamenal Orol, ktorý na moment upustil od svojej pyšnej schránky.
„No... Možno to je pravda," dosvedčil neisto a priateľsky doplnil: „lenže nevsádzal by som na to."
Weran taktiež s úžasom počúval ich konverzáciu, pokúsil sa zapojiť do onoho rozhovoru: „Asi budem znieť ako hlupák, ale čo je to ten Ramahadan?"
„Jednotné pomenovanie pre kočovný národ, z ktorého pochádzam. Obývame púšť Tataga na Západe, kde si nás už od dôb Orsonov prenajímajú ako sprievodcov alebo žoldnierov. Charakterizuje nás načervenená pleť, zlatisté okále a tetovania z jaziev," vysvetlil stručne s názornou ukážkou hrbolčekov na predlaktí.
Blonďavé chlapča spoznanie novej kultúry doslova nadchlo: „To sú jazvy? Bolelo to?"
„Určite vám to neodporúčam," zveličil, nech pre istotu neexperimentujú s ihlami.
Bodrig si prezeral obrazce západných zvierat od drobných fenekov cez ťavy až po roh nosorožca so zvyškom schovaným košeľou: „Čo ťa sem priviedlo?".
Odpoveď prišla takmer okamžite: „Nie je to jasné? Žold! Neverili by ste, ako dobre tu platia. Nehovoriac o udelení občianstva po rokoch služby."
„Keďže si žoldnier, určite si bojoval v nejakých bitkách," usúdil so zápalom Warborn.
„Musím vás oboch sklamať, no nezažil som reálnu vojnu," všimol si ich skleslé výrazy, „ale pravdou ostáva, že som sa bil v osobnejších sporoch." S dôrazom na slove osobnejší si domysleli, na čo naráža.
„Aké to je?" spýtal sa Weran neisto.
„Čo konkrétne?"
„Boj."
Založil rukami. Zdržal sa svojich zážitkov, nepotrebovali poznať jeho hriechy, zvolil preto diplomatickejšie opisy: „Hmm, vieš čo? Hovorí sa, že po zabití cítiš vinu a smútok, lenže mne sa nič také nestalo. Bol som to buď ja alebo on. Nechceš zomrieť, a tak to urobíš," odmlčali sa. Rozhodol sa zmeniť tému, aby sa tým mladí príliš nezaťažovali: „Teraz mi dlhujete pár odpovedí vy dvaja. V prvom rade by som medzi vami chcel zakopať vojnovú sekeru. Milý Bodrig, povedz nám prosím, čo ti vadí na tu prítomnom Weranovi."
Oslovený si začal miešať jedlo, skutočne dumal: „Môj otec párkrát spomenul jeho brata, že je tam, kde je, iba kvôli tomu, že sa kráľovi pchá do zadku. Keď som videl Werana dostávať od nadriadených nejakú pochvalu či pomoc, povedal som si, že nedovolím, žeby sa mu dostalo nejakých výhod, iba vďaka menu." Warborna tvrdenie o Risovi nasrdilo, avšak rozumne ostal ticho, ignorujúc Bodrigove slová.
„Nepobádal som nejakú protekciu a podľa toho, čo som videl sa naozaj snaží. Nemôžeš súdiť človeka podľa nejakých rečí, ktoré nemusia byť ani pravdivé," poznamenal Qyb náučným tónom s vystretým ukazovákom smerom k stropu.
Orol sa nadýchol a povýšeneckým tónom spustil: „Počuj, prekonám ťa, no už ti nebudem robiť naprieky. Sme spolubojovníci a to, že si sa ma dnes zastal si naozaj cením, takže... Mier?" nastavil ruku a vyčkával na Werana.
„Mier!" prehlásil a podali si nimi.
Spokojný Dare dodal: „Čím viac priateľov, tým viac očí, ktoré na teba počas bitky dajú pozor. Na tvojom mieste by som sa ospravedlnil aj tomu z Východu," ukázal na Shoa sediaceho v rohu pri ďalších regrútoch.
Bodrig sa otáľavo chytil za zátylok: „Uvidím, čo sa dá robiť."
Warborn práve dojedol a grgnutím im ozrejmil, že mu chutilo: „Pardon," ospravedlnil sa a pohotovo si zakryl ústa.
Obor sa pousmial: „To nič, pochváliť kuchára nikdy nezaškodí."
Weran sa odhodlal opýtať: „Máte nejaký sen?"
„Samozrejme, kto nie?" opätoval Orol.
„Tak aký?" zaujímal sa úprimne.
„Chcem byť najlepším lukostrelcom široko-ďaleko! A aby po svete kolovali príbehy a legendy o mojich činoch!" mierne sa uškrnul a potom neisto sčervenal: „je trošku detský, ale je môj."
„Vieš, že ani nie? Mám niečo podobné."
„Vážne? "
„Chcem sa stať hrdinom sťa Rytier svetla!"
To, že sa chlapci rýchlo udobrili v Qybovi vyvolalo horko-sladký pocit. Spomínal si na svoju minulosť, na svojho brata a ich spoločnú víziu života. Vzápätí si v duši pripomenul, prečo tento sen už dávno nie je možný.
„No to ma budeš musieť predbehnúť v lukostreľbe," podpichol Bodrig.
„A ty mňa v šerme," opätoval Weran provokáciu, na čo sa obaja vyzývavo vyškierali.
„Kto vás učil bojovať?" spýtal sa po návrate do reality.
„Môj brat."
„Môj otec." Odpovedali v rovnaký moment a na chvíľku si premerali jeden druhého.
„Na splnenie vašich snov musíte najprv prekonať svojho učiteľa."
Weran zaváhal: „Dokázal by som niekedy prekonať Risa? Nie, to nie je možné. Je to najlepší bojovník, akého Guard má." Čím viac rozmýšľal, tým viac si uvedomoval Qybove slová. Všetko, čo mu stačí k vyplneniu svojho sna, je vystúpiť z tieňa a ukázať, že je Weran Warborn a nie iba mladší súrodenec kapitána Warborna. Z tohto dumania ho vyrušilo lusknutie.
„Tak čo, krpec, máš bdelé sny?"
„Zamyslel som sa."
„Trafíš sám do svojej izby alebo potrebuješ pomôcť?"
„Trafím sám."
Dare sa chystal odísť, keď sa za ním zrazu ozvalo: „Ďakujem za dnešok."
„Nemáš zač, bez teba by som na tej dráhe behal doteraz," zasmial sa a zamával mu. Hneď po ňom sa pobral aj Bodrig. Po Qybovom odchode medzi sebou viac neprehodili reč. Ešte stále si museli zvyknúť na svoju prítomnosť, ale aspoň neboli nepriateľmi. V okamihu, kedy sa tiež zbieral preč, do jedálne vstúpil fúzatý kapitán sprevádzaný veliteľmi.
„Warborn, tak?" oslovil autoritatívne a Weran zaostril na vážne vyzerajúcu tvár.
Inštinktívne vyskočil do pozoru: „Áno, pane!"
Urijel začal hľadať vo vrecku na hrudi: „Tu máš list od brata. Veliteľ Toron mu podal hlásenie ohľadom dnešného tréningu." Weran sa pozrel na narcisového bojovníka a ten vystrel palec na znak pozdravu. Habel pokračoval: „Si jeden z mála, ktorý si stihli všetko vyskúšať... Zajtra si môžeš o hodinku dlhšie pospať."
Weran si vybavil Bodrigove výčitky, preto sa rozhodol k miernemu protestu: „Pane, rád by som sa pridal k..."
„Nie! Musíš to rešpektovať. Je to pre tvoje dobro. Silové cvičisko je zatiaľ nad tvoje schopnosti a dobrý spánok je pre vás mladých základom."
„Rozumiem, pane!" prehlásil skleslo: „Neviete či zajtra stretnem Risa?"
Administratívou zmorený kapitán znervóznel: „Neviem. Možno áno, avšak nespoliehaj sa na to. Teraz už choď spať! To, že začínaš neskôr neznamená, že si nepotrebuješ oddýchnuť."
Zlatovlasé chlapčisko mávalo problémy so spaním. Nerado by uprostred noci zobudilo svojich kolegov: „Pane, smiem ešte jednu drzú otázku?"
„Prosím?"
„Mávam ťažké nočné mory a chcel by som spať v Risovej izbe, teda iba v prípade, ak to nevadí."
Urijel sa zadíval na veliteľov, pričom všetci mykli plecami. Vložil tvár do dlane a unavene zamietol: „Zatiaľ sa vyspi tam, kde to máš napísané."
Weran chápavo prikývol, opustil jedáleň a po umytí vlasov pri kadi a vyzdvihnutí svojej batožiny vyhľadal svoju posteľ. Prechádzajúc chodbou započul, ako mnohí vojaci chrápu a prevaľujú sa zo strany na stranu. Pozorne si čítal tabuľky s menami, lenže nikde nevedel nájsť tú svoju. Našťastie pre neho ju onedlho konečne našiel na samotnom konci pravého krídla. Jediné ďalšie meno, ktoré spoznal bolo to Shoovo. Zvýšilo sa mu spodné lôžko na poschodovej posteli pri okne, čo mu nevadilo. Prezliekol sa a v momente, kedy si ľahol, jeho oči zmohlo vyčerpanie.