Synovia vojny

7. Nenávisť

*Čierno-čierna ničota pohlcujúca i tú poslednú žiaru oklamala Weranove oči natoľko, až začal pochybovať o vlastnom zraku. More temnoty zastrelo svojim kabátom aj všetky zvuky, zavládlo hrobové ticho bez jediného šelestu.
V černote všetko strácalo svoju akosť; zápach nesprevádzal výdatné potenie. Krúžila vôkol neho ako vlk okolo svojej koristi, objímala ho a bozkávala s chladom sťa Severská zima. Cítil jej dotyky zarývajúce sa do morku kostí. Niečo v nej plávalo, želalo si, aby prestal vzdorovať a ono tak mohlo ukojiť svoj hlad.
Usiloval sa pohnúť, pokúsiť sa dostať z onoho prekliateho zovretia, no jeho nohy nevedeli nájsť pevnej pôdy pod nimi. Prišlo mu, že sa v nej čoskoro utopí.
„Warborn," šepol jemu dobre známy hlas. Stočil hlavu k zdroju a zahliadol siluetu.
Nenávisť prebila skľúčenosť z onoho miesta: „Ukáž sa, ty zbabelec!" zreval naň odhodlane, prichystaný zaútočiť. Zabudol, že sníva. Weranove telo pohltila zúrivosť voči tomuto stvoreniu. Desať rokov ho trýznilo takmer každú noc. Vykročil s úmyslom zaškrtiť ho, už dávno nebol malým chlapcom, avšak jeho prsty uchopili len mrazivú hmlu.
„Warborn," zaznelo za ním a Weran pohotovo udrel lakťom dozadu. Kusy kože sa zachytili do stočeného plechu, zasyčal.
„Bastard!" úderom z otočky zasiahol bradu, porezal si päsť. Odignoroval zranenie a bez rozmyslu pokračoval v mlátení do zdeformovane skrivenej prilbice. Staré železo nasiaklo čerstvou krvou. Padol na kolená, triasol sa od čírej bolesti pulzujúcej pomedzi odhalené kosti. „Nechaj ma na pokoji!"
„Urobil si z nich slabochov," vyčítal mu rohatý a s napriahnutím pazúrov rozprestrel svoje blanité, otrhané krídla. „Nepripravil si ich! Nevedia, čo majú čakať! Pomrú a bude to tvoja vina!" dopovedal a bleskurýchlo zasadil posledný úder.*
Pevne držal rukoväť zbrane. Izba vyzerala nepoškodená, bez známky boja. S úľavou si sadol na koberček pri posteli a oprel si svoj meč o rameno. „Tieto nočné mory ma raz zabijú," pohundral si počas masáže čela. Spomenul si na nedávny stret s ugaormi a správanie nováčikov, dumal nad tým či netvor nehovoril skutočne pravdu, no spamäti sa mu vybavili spomienky na bitku pri Tererskom priesmyku:
* Prestal dýchať, na pokožke mu vyjašila husacina a útroby ulapili kŕče budiace vracanie. Znetvorený trup svojho priateľa v ňom vyvolal srdce trhajúci žiaľ. *
„Na bitku sa nedá pripraviť," šepol rozhodne a pulz srdca sa utíšil, potom sa viečka lenivo zatvorili.
Ráno sluhovia neohlásene vošli dovnútra.
Zaspal v sede. Prekvapilo ich to, ale nie natoľko, žeby zabudli na svoj odkaz: „Veliteľ, kráľovná vás volá raňajkovať. Prosím, vstaňte a oblečte sa!" Nevnímal, mierne ním potriasli. Nechápavý pohľad zelených očí zaostril. „Raňajky, pane."
„Idem," postavil sa a navliekol na seba tuniku. „Nezmenšila sa nejako?" vydal zo seba popri tom, ako si silou mocou vopchal ruku do rukáva.
„Bohomžiaľ, my v Bosqore nie sme takto fyzicky obdarení," argumentoval s úctou sluha, „ospravedlňujeme sa vám za nepohodlie."
„Žartujem," usmial sa so zámerom odľahčiť atmosféru a zapol si posledný gombík.
„Inu dobre. Nasledujte nás!"

Kráľovná sedela na úplnom konci obrovitánskeho hranolového stola, za ktorým mohlo naraz hodovať až tridsať ľudí. Po jej pravici jedol Nyfolg a po ľavici Risus. Toron a Pizmy boli oproti sebe hneď vedľa nich. „Vitajte, veliteľ Warborn," pozdravila ho vrúcne a vystretím chudej ruky s visiacim, zeleným trojuholníkovitým rukávom jej zdobenej róby ho vyzvala si sadnúť.
„Vaše veličenstvo," odzdravil s úklonom a prisadol si k Herardovi.
„Vyspali ste sa?"
„Viac, než skvelo. Už si ani nespomínam, kedy som naposledy mal takú mäkkú posteľ," zaklamal zdvorilo.
„Som rada, že ste s nami spokojný," prikývla a pozornosťou obdarovala Risa: „takže, generál, čo ste mysleli tou poistkou?"
„Pítr už dávno nie je v Dafore. Po dohode s Roxardmi som mu nariadil návrat do Guardu a to znamená, že je naša hranica o čosi mocnejšia."
Weran sa zapojil do konverzácie: „Koľko mužov?"
„Niečo kolo osemsto jazdcov. Spolu s tisíckou vojakov Ostrovov tvoria armádu, ktorá naisto udrží Zevín."
„Nebojíme sa Roxardov?"
„Vymenil sa s oddielom stráži od kapitána Ražkyma. Nedáme im šancu, aby si vybudovali ďalšiu armádu, predsa na to potrebujú viac času než pár týždňov."
Jej veličenstvu sa Risova opatrnosť veľmi zapáčila: „Povesti o vás skutočne neklamali, generál. Som rada, že ste naším spojencom."
Sluhovia prerušili ich rozhovor a začali pokladať strieborné misy s ovocno-zeleninovými šalátmi, bielymi kockami syru a košíkmi s pečivom potretým cesnakovým maslom na stôl.