Synovia vojny

9. Prečo?(beta)

Nyfolg a Cayenne napokon našli hneď dva texty zahŕňajúce slovo nosferatu.
Hlavný admirál sa navzdory únave ešte v ten večer rozhodol navštíviť majstra Leclerca, miestneho alchymistu, ktorý podľa predpisov liečiteľa Plamondona vyrábal lieky pre ošetrovňu.
Obchod s pristaveným laboratóriom so širokým komínom a vežou zaoblenou sklenenou kupolou bol ako jedna z mála budov v meste postavený výhradne z kameňa.
Tyrkysové oči pri vstupe rezko prebehli poličky po stranách. Pýšili sa objemnými nádobami z rôznych materiálov od tmavého skla, keramiky až dreva. Predajňa sa s pracovnou časťou spájala priamo, a tak si zákazníci popri čakaniu smeli nakuknúť a skontrolovať prípravu svojho elixíru. Tri navzájom sa líšiace stoly nepripomínali bežný nábytok- okrúhly vyčnievajúci zo steny po svojom okraji obsahoval žliabky pre misky, kde sa pomocou malého kladivka drvili zväčša minerálne zložky, pitevný, od ktorého odstupovala rúrka odvádzala krv a iné telesné tekutiny zvierat do vedra a posledný stojanový pre skúmavky položený tesne pri peci a kotlíku. Nyfolg neschoval zvedavosť a popri čakaní, kým alchymista vybaví zákazníčku pred ním, pokračoval v obdivovaní onoho miesta. Za predajným pultom na hákoch viseli čerstvo zabité tvory či vysušené malé múmie. Smrad však prekrývali vône bylín zo sušiakov.
„Prepáč, že to hovorím, Dorine, ale k tomu, aby som vedel pripraviť tieto lieky potrebujem nakúpiť jedny z najdrahších surovín, aké jestvujú. Nehovoriac o tom, žeby ich z Foybulu poslali až po skončení vojny."
Dievčina sa takmer rozplakala. Tušila, že jej to majster neposkytne zadarmo, no v malom kútiku duše dúfala v opak. V hlave behali rôzne nápady hanby a zúfalosti. Odmietala sa k nim prikláňať. Sklamala by tým svoju starú mamu. „Ko-koľko mám času?" opýtala sa koktavo.
Z výrazu a neistého obchádzania pohľadu vyčítala súcit: „Takéto otázky ti vie zodpovedať majster Plamondon."
Ozbrojený albín sa pokúšal nepočúvať onú konverzáciu. Považoval to za porušenie vlastného kódexu. Nechcel sa zapájať do cudzích záležitostí, presvedčila ho až spomienka na chorobou zmoreného otca: „Prepáčte, že vás prerušujem."
Oslovený sa poklonil a pokorne sa ospravedlnil: „Hlavný admirál! Odpustite mi za čakanie!"
„Nič sa nestalo," upokojil ho s kamenným výrazom, „objednajte to!"
Bosqorčanka ostala stáť sťa socha, zaváhala či sa nezbláznila. Nyfolg bol tým posledným, koho by považovala za dobrosrdečného. Jeho upravovaný vzhľad a večne formálny prejav vytvárali najmä pre služobníctvo, akúsi snobskú auru.
„A čo je vaše liečivo?" otáľal sa spýtať majster.
„Myslím to tu prítomnej slečny. Slúži mojej snúbenici, je tak?"
„Áno, pane," potvrdila hanblivo pozerajúc na rohožku z vačice pod nohami.
„Spíšte výslednú cenu a zoznam položiek, potom ho pošlite kráľovnej Cayenne! Po porážke žoldnierov ich zakúpime."
Alchymistu Ostrovanova ochota tiež veľmi zaskočila: „Rozumiem, hlavný admirál. Dorine, dám ti vedieť, keď bude nový liek pripravený. Dovtedy vydržíš so starým."
Dievčine spadol kameň zo srdca, týmto dobrým skutkom v nej zažiarila nádej: „Ďakujem vám, hlavný admirál! Môžem vás objať?" vyhŕkla zo seba nezamýšľajúc sa nad vyslovenými slovami.
„Radšej nie," odpovedal slušne a ona sa s úklonom rozlúčila.
„Nech sú vám bohovia naklonení! Dovidenia!"
„Pozdravuj starú mamu!" odzdravil sa majster a so zabuchnutím dverí nakukol na zvitok a tenkú knihu v bielych rukách.
Hoci sa blížila uzatváracia hodina, Bosqorčan sa milo ponúkol: „Čím vám poslúžim?"
„Potrebujem preklad týchto diel," nezdržiaval sa.
„Smiem?"
„Samozrejme, no buďte opatrný! Strany sú ako oplátky."
Rozpoznal zabudnuté písmo, pripomenul si svoje roky štúdia vo Foybulskej univerzite: „Starotererčina? Hmmm, toto bude ťažšie, než som čakal."
Batarda identifikácia jazyka znepokojila. K názvu pridaný prívlastok napovedal nepríjemnej komplikácii. Nejednalo sa o reč Tererskej civilizácie spred štvrť storočia, ale tej pred príchodom cisára Lorenza: „Ako závažne sa líši od novej Tererčiny?"
„Našťastie pre nás boli Tererci leniví a mimo slovosledu a výslovnosti veľa nepomenili," ozrejmil úsmevne a začítal sa: „zaujímavé," zadumal nahlas po chvíľke sústredeného bádania v knihe a po preskúmaní zvitku zvážnel, „začínam sa báť, načo to potrebujete. Niečo také by nemalo existovať! Kde ste to pre Múna videli?"
„Nemôžem vám odpovedať."
„Slúži nepriateľom..." usúdil sám preľakane a prezrel si posledné riadky: „Chcete počuť doslovný preklad alebo skrátenú verziu?"
„Preklad."
*„Nosferati, stvorenia, ktorým podľa legiend bohyňa Feu, matka drakov, zvierat a ľudí, darovala nezničiteľné šupiny, ochraňujúce ich dušu pred temnotou. Lesol, boh slnka, svoju sestru varoval. Cítil z nich kúsky Viellessa, prvého boha, čo znamenalo, že už od svojho zrodenia boli poškvrnení túžbou po zabíjaní. Feu spočiatku tolerovala ich neúctu k svojmu mierumilovnému učeniu. Pripomínali jej zahynuté ratolesti, majestátnych ochrancov svetov a zapĺňali čerstvú dieru v božskom srdci. Odpúšťala im a netrestala ich za vyvražďovanie ostatných výtvorov. Napriek sťažnostiam bohyne rastlín, Fleby, podporovala pýchu a krutosť vedúcich k porovnávaniu sa s bohmi.
Nakoniec proti ním zakročilo samotné svetlo. Lesol potrestal opovážlivé monštrá a svojimi lúčmi spálil každého nosferata. Urazená Feu im zo vzdoru darovala dar premeny slúžiaci k okabáteniu. Beštie sa nadránom premenili na jelene, pávy, tigre a ďalšie zvieratá s tým, že ich slnko nedokázalo spoznať. Uplynulo mnoho storočí a bohyňa si nad horami kostí uvedomila svojej chyby. Požiadala o pomoc Artisa a ten uväznil nosferatov do tých najhlbších jám sveta a zapečatil ich nekonečnou vodou oceánov, pieskom púšti či skalami hôr. S príchodom Orsonov sa potom boh zeme a umenia rozhodol, že v prípade otvorenia týchto žalárov, musí byť život na povrchu pripravený. Zo svojej krvi preto vytvoril elixír schopný rozleptať ich polo-božie šupiny.* Tu legenda končí a na onom zvitku je napísaná príprava takzvaného Tekutého svetla."
Nyfolg si opakoval príbeh: „Vyrobíte to?"
„Biely fosfor, sírouhlík, kvapka striebra, voda... Vyzerá to, že mám všetko potrebné, len treba správne odhadnúť pomery."
Znenazdajky sa z vonku ozval poplach a albín prikázal: „Schovajte sa!"