Synovia vojny

25. Špinavé ruky (beta)

Vápencová jaskyňa sa nedala minúť. Prť sa premenila na schodisko k dokorán otvorenému vstupu so skromným nábytkom, v ktorom našiel uteráky a zablatené, drevené žabky. Nezbedne unikajúca para zvlhčovala hladké, hnedasté steny a chodníček. Weran si dával pozor na kroky, až po chvíľke pobádal lanové zábradlie. Rôzne výzdoby, akými boli napríklad kytice a kovová zvonkohra, zlepšovali upokojujúcu atmosféru. Schodovité bazény hlavnej komory sa postupne prelievali jeden do druhého, gejzír na najvrchnejšom z nich trieštil len do výšky niekoľkých palcov, no stačilo to na neustálu výmenu pomedzi stalagmity odtekajúcej vody.
Oprel svoju zbraň a vyzliekol sa, hneď čo vstúpil do kúpeľa sa vyčerpané svaly rázne uvoľnili, ba aj chorá končatina prestala tŕpnuť. Zavrel oči a užíval si moment oddychu.
„Hovorím vám chalani ten nás toho veľa naučí!" vyrušili ho približujúce sa chlapčenské hlasy.
„Nemyslím si, že tu ostane, veď kto by i chcel?"
Po zazrení blonďavej hlavy prudko zastavili: „Myslíte, že nás počul?" pošepkal Pon okúňavo.
„Iba trošku," odpovedal Guarďan spokojne.
„Nebude ti vadiť ak tu budeme?"
„Vy ste tu doma," odvetil flegmaticky, nesústredil sa na nič iné ako pomaličky stekajúci vodopádik, ktorý mu masíroval chrbát. Chlapci si prisadli do menšieho bazéna.
„Toto sú moji kamaráti, Gik a Uko," predstavil ich Pon, aby prehlušil vyvierajúcu kúpeľ.
„Teší ma," pomenovaná dvojica mala rovnaký zostrih s ofinou. Warborn z toho vydedukoval, že ich všetkých strihá rovnaký človek. Gikovi pri úsmeve a reči výrazne chýbal jeden horný rezák a Ukovi sa zase po krku tiahla jazva od pohryznutia.
„Ako dlho už bojuješ?" položil otázku zjazvený, obzerajúc si Weranovu pravú ruku; razila sa cez ňu tá najvýraznejšia mapa šrámov.
„Dosť dlho," odpovedal s kamenným výrazom, vyhýbajúc sa detailom.
„Naučíš nás to?" pripojil sa vyšší Gik.
Pripomenuli mu niektorých členov jeho jednotky, chcel sa vyvarovať podporovaniu mladíckej vášne, ktorá ich najmä na Východe mohla chytro pripraviť o život: „Prečo by ste niečo také chceli?"
„Staneme sa dobrodruhmi a objavíme zákutia tohto svet! Musíme sa predsa vedieť brániť!" prehlásil Pon s nádychom detskej naivnosti.
„Ty si musel vidieť už veľkú časť sveta, aký je?"
„Nevidel som úplne všetko, ale viem vám povedať, že niektoré jeho krásy sa oplatí vidieť. Je však veľmi nebezpečný."
„Práve preto je lepšie byť ozbrojený, dokážeme zachrániť mnohých sťa Rytier svetla!" obhajoval svoj návrh neodbytne.
„Je mi ľúto, chlapci, nevezmem si to na svedomie," odbil ich, ignorujúc, že v ich veku už dávno trénoval, vyliezol z jazierka.
„Počkaj! Nevyskúšal si si šampón!" oznámili mu a on sa udivil, v Guarde bol šampón považovaný za luxusnú kozmetiku.
„Máte tu šampóny?"
„Uhm, z mydlových orechov a embiliky," odvetili a už aj mu priniesli z pleteného košíka drevenú nádobu plnú hustejšej zeleno-hnedej tekutiny.
Začal si roznášať penu po hrive: „Ďakujem."
„Niet začo," usmial sa Gik a bojovník po umytí odišiel.
Osviežený barbar pri prechádzke sledoval postupne sa zapaľujúce svetielka vyvesených lampášov. Spomínal na svoje detstvo; na to, ako vstúpil do armády, koľko miest vďaka tomu navštívil a koho všetkého spoznal. Opäť sa mu zacnelo, neuvedomelo si pohladil pravú ruku. Neubránil sa potrebe tasiť, opustil cestičku. Puzdro dopadlo do trávy, nadýchol sa a začal krúživo sekať vedľa tela. Rukoväť zvieral pevne, nechal sa zhypnotizovať pohybom ostria. Nepredstavoval si bojisko, prial si tancovať so Syllou.
Čo Ponovi chýbalo na odvahe to dopĺňala zvedavosť. Aj jeho laické oči uzreli precíznosť každého pohybu. Techniky sa komplikovali a chlapec ostal v nemom úžase, niečo také nikdy predtým nevidel.
Docvičil a zadívali sa na svoj odraz v čepeli: „Po čom to vlastne túžim?"
„Wau, to bolo skvelé!" ozvalo sa nadšene a Guarďan zbystrel.
„Potrebuješ niečo?" opýtal sa nie príliš priateľsky, čo chlapca zarazilo.
„Prepáč, ja len...Bolo to čosi úžasné!"
Poľavil vo svojej mrzutosti: „Neurobil som nič, čo by trebalo obdivovať."
„Nikdy som nevidel ani nepočul, žeby niekto takto ladne ovládal veľkú zbraň."
„Roky driny mi asi nakoniec priniesli nejaké ovocie," odvetil o čosi krajšie.
„Koľko rokov ti to trvalo?"
„Teraz to bude tuším ôsmi rok," prezradil a schoval zbraň do puzdra.
„Toto ti trvalo iba osem rokov?"
„Každý deň po dvanásť hodín..."Pon mu zo všetkých najviac pripomínal samého seba, nedalo mu a opýtal sa: „Chceš sa niečo naučiť?" hnedé oči zaiskrili od radosti a chlapec pritakal, Weran si čupol: „Správny bojovník musí vedieť odhadnúť správny okamih útoku, preto nesleduješ len súperovu zbraň, ale i jeho reč tela. Všímaš si jeho slabiny, zlozvyky alebo silné stránky, podľa ktorých následne zvolíš správnu techniku. Napríklad vidíš, že sa mu nedarí blokovať údery zľava alebo, že sa po bodnutí necháva otvorený, a tak ďalej," zrazu vystrel svoju dlaň v úrovni Ponovho nosa. „Udri!" rozkázal jemne a on počúvol, dlaň sa pohla do strany a chlapec ju minul, „znova!" situácia sa zopakovala.
„Si prirýchli!" zaznelo skleslo a Warborn sa usmial.
„Nie je to o rýchlosti," opravil ho: „budeme to robiť dovtedy, kým na to neprídeš," Netrvalo však dlho pretože Pon začal udierať do strán bez toho, aby plánoval zasiahnuť cieľ. Každým úspechom sa mu na tvári objavila víťazoslávna veselosť. Povzbudený sa chystal výsledok zopakovať, no netrafil, pretože Weranova dlaň ostala presne v strede bez toho, aby s ňou pohol. „Nezabúdaj! Protivník si tiež všíma tie tvoje," poučil ho a ponechal dieťa v šoku, nikdy mu to nenapadlo. Prácne si oprášil ruky a zahlásil: „Stmieva sa, poďme radšej! Ludwig sa o teba musí určite báť."
„Veru, našťastie som si bol istý, že je s tebou... najmä potom, čo mi to prezradili Uko a Gik," dodal pokojne kňaz s rukami za zhrbeným chrbtom.
„Prepáč, že som ho zdržal," povedal Weran s rešpektom.
„Nič sa nestalo. Teraz poďte! Večera vám síce vychladla, avšak keďže ste to vy, tak vám ju zase zohrejem," zavtipkoval a trojica sa vydala ku kostolu.
„Nevadí ti, že som ho učil bojovať?" spustil zlatovlasý zaujímajúc sa, aký postoj starec zastáva.
„Kdeže priateľu! Cvičenie by im pomôže vypudiť nadbytočnú energiu, plus väčšinou i tak robia nejakú neplechy."
„Nie je to tak dávno, čo som bol rovnaký."
„Kiežby som mohol povedať to isté," uškľabol sa a Guarďan sa úprimne zasmial.