Synovia vojny

27. Oslobodenie (beta)

Weran, Dol, Fer a Pag si navzájom rozdali vekom poznačené kosáky. Vyzuli sa, upravili si svoje kužeľovité klobúky a vstúpili do ryžovej role. Radovali sa nad šírym množstvom úrody. Vypočítali si svoj dnešný cieľ. „Keďže je to tvoje prvé zbieranie, prebehneme si postup," ponúkol sa Dol a od komárov doštípané predkolenia sa ponorili do stojacej vody, chytil spodok rastliny tesne nad jej tvrdú stonku a odsekol klas, „budeme to ukladať tu," ukázal na stranu a vzápätí položil, „keď skončíme vezmeme to na fúrik a pôjdeme ku korytám, kde ich obijeme."
„Čo potom?"
„Potom to prevezmú ženy," ozval sa Fer s kysnúcemu cestu podobným hrdlom, „my si doprajeme pivo."
Guarďan sa pousmial. Páčilo sa mu, že ho začlenili do kolektívu a namiesto uťahovania mu reálne vysvetlili a ukázali všetky postupy. Nepriznával si to, ale boli s ním nadmieru spokojní. Nebál sa ušpinenia rúk a každý deň po ich boku zvieral motyku či drevorubačskú sekeru.
„Au!" zakňučal Dol sledujúc plávajúceho chrobáka nie väčšieho než nechtové lôžko, „máme tu potápnika!"
„Tie veci nenávidím! Začína im sezóna, musíme po skončení nastaviť pasce," sťažoval sa Pag, ktorý sa navzdory hmyzu nechystal prácu prerušiť, „ty s Weranom prebehnete toto a ja s Ferom pôjdeme tamto."
„Dohodnuté. Pôjdeme si oproti dobre?"
„Ako povieš," odvetil Weran a začal opatrne sekať zelené stonky. Warbornove dlane mozole dobre poznali, lenže niekoľko hodinová robota v predklone mu potrápila chrbát.
Tráva sa trela o kožu, blato zaťažovalo nohy, lúče tmavili kožu: „Počuj, Weran..." oslovil ho Dol a Guarďan bez pozastavenia načúval, „že ty si bol v armáde?" Zaskočil ho, nepodozrieval Ludwiga z prezradenia tajomstva, ba naopak spytoval samého seba a svoje vojenské zlozvyky, „Nemusíš o tom hovoriť."
Svedomie ho nútilo farmárovi aspoň trošku odpovedať. Uvedomoval si, že sa tým zbytočne v budúcnu zaťaží, ak by ho niekto hľadal kvôli dezertácii, no svoju povahu nedokázal zakrývať večne: „Podľa čoho si to pobádal?"
„Bojovník s disciplínou a rešpektom, vzdelaný v čítaní i písaní, taktiež tie tvoje špecifické tréningy s deťmi," Warborna fakt, že k rozpoznaniu stačilo tak málo, pobavil, „so ženou sme sa už na tom pohádali," zarehotal sa.
„Schválne, aké príbehy ste mi vymysleli?" povzbudil ho priateľsky, čím si spríjemnili vysekávanie.
„Zo začiatku si bol lovec príšer alebo žoldnier, neskôr šľachtic utekajúci pred vrahmi a najnovšie som prišiel s teóriou, že si bývalý vojak."
„Teória dobrá," nepotvrdil naisto, čo Dolovi plne stačilo. Zapozeral sa na deťúrence hrajúce futbal na pastvinách: „Medzi nami... nebyť vašej otvorenosti, asi by som sa Ludwigom nenechal prehovoriť."
„To je rozumné, načo ostávať niekde, kde sú k tebe nepisateľskí?" opýtal sa a utrel si pot, „Ja a Ika sme presne preto zutekali. Pochádzame z Dian-Ben-Fu, druhého najväčšieho mesta v Jablkovom raji. Vojna donúti ľudí k strašným veciam, nehovoriac o žoldnieroch, ktorými sa to tam iba hemžilo."
„Tipujem, že ich pri priestupkoch netrestali," nadviazal nepoľavujúc zo závažnosti.
„Uhm, kým sa to netýkalo bohatých, zákon zavrel obe oči a zakryl obe uši."
„To mi je ľúto," preniesol vrúcne a zozadu ho zasiahla lopta, na čo spadol a sťa mrzutý kocúr zagánil na deti, ktoré ako páky strojov vystreli ruky do vzduchu.
Pon sa hanblivo ospravedlnil: „Prepáč!"
„A vieš, že som to i čakal," grimasil sa roľník a Guarďan im hračku po vyžmýkaní hrivy vrátil.
„Dávajte nabudúce pozor! Môžete niekomu ublížiť!"
„Šidlá jedny," pomenoval ich a provokačne vyplazil jazyk: „ich energia nepozná hraníc."
„Som zvedavý či by takto vystrájali, kebyže im povieme, nech nám pomôžu?"
„Heh, to asi nie."
„Vy dvaja tam máte debatný krúžok?" Doťahoval si ich Fer a dvojica sa vrátila k zberu.

Po vybití zŕn do koryta si chlapi svoj dnešný úspech zapili. Weran dlho neoddýchol a už-aj sa šiel venovať sirotám. Dedina prekypovala detskou radosťou a smiechom. Ratolesti umlčal až západ slnka nariaďujúci večierku. Warborn robiaci kliky s najmenšími drobcami na chrbte víťazoslávne oslávil splnenú výzvu: „Dnes teda umýva riad Xen!"
„Si ako malý!" nahnevala sa až jej unikla para z nosa.
„A just budem!" doťahovali sa a zabavili ostatných.
„Večera!" zvonil kňaz. Spočítal ich a ony si poslušne sadli k pripravenému hodu. „Keď dojete tak špinavé oblečenie dajte do pleteného koša!"
Guarďan sa pri starcovi zastavil: „Tá mastička na svrbenie nepomáha," posťažoval sa a ukázal mu zapálené štípance po nohách.
„Daj si ju ešte dnes a nato uvidíme. Ako si spal?"
„Lepšie, ale tieto obdobia trvajú krátko, čiže to netreba zarieknuť."
„Dobre, urobím silnejší odvar."
„Nelám si s tým hlavu! Urobím si ho sám."
„Hah, je to to najmenej, čo môžem urobiť. Mimochodom! Napozajtra idem do mesta, pridáš sa?"
„Pravdepodobne, keďže chceš určite zapriahnuť Gara do voza."
Usmial sa: „Je to dlhá cesta, priam ideálna na príbehy."
Rozžiaril sa sťa malý chlapec: „Úu, tie si rád vypočujem! Zaujíma ma, aké to bolo napríklad s tými rybími ľuďmi pri Maligeri."
Duchovný zreteľne zapochyboval: „Nič mi to nehovorí, no vidím, že si obaja vymeníme nejaké tie legendy. Chcel som ti však porozprávať jeden starodávny."
„Starodávny?"
Žmurkol na neho: „Nechaj sa prekvapiť!"