Synovia vojny

19. Staronové miesto (beta)

Kočiar zastavil pred rezidenciou Warbornov; pohoniči začali prenášať batožinu. Risus si bedlivo overil ich nachystanosť: „Pomôcky máte? Oblečenie? Čutory? Vybavenie?"
„Všetko z toho," utvrdil mu mladší brat kopajúc do truhlice s veľkým mečom na nej.
„Zohnal som ti trénera. Volá sa Rifaá."
Lux do seba rýchlo nahádzala raňajky, pribehla sa rozlúčiť: „Dávajte na seba pozor! A žiadne hlúposti!"
Pohladil ju: „Posnažím sa."
Chlapi im gestom ukázali, že sú pripravení k odchodu. „Očakávam pravidelné hlásenia, nieže sa pozabudnete," prihovoril sa Risus k Sylle.
„Dostanete ich," ozvala sa Sylla odhodlane.
Pomohol im nastúpiť a daroval im úsmev: „Užite si to!" následne poťapkal dvere koča a po švihnutí uzdy sa žrebce rozbehli. Vozy s vojskom sa k nim pridali až pri hlavnej bráne. Pyromancerka vyzerala neisto, zatiahnuté závesy blokovali výhľad.
„Bojíš sa?"
„Skôr by som to nazvala tiesňou, nikdy som necestovala za hranice Guardu."
Pokúsil sa z nej uvoľniť napätie: „Prvýkrát je to vždy zážitok."
„Kde všade si už bol?"
„Bosqor a Roxardia, nikde inde. Ris toho precestoval podstatne viac."
„Ten Bosqor ti závidím," zasnila sa, „je snom každého alchymistu a študenta medicíny."
„Nemôžu byť až takí dobrí," zahlásil hravým tónom, „tvoje lieky na spanie sú oveľa lepšie."
Vytušila, že jej chce zalichotiť, pousmiala sa. Niekto im zaklopal na okno, Weran po preskúmaní otváracieho mechanizmu ho stiahol. Naklonil sa k nim Bodrig jazdiaci na bielej kobyle: „Dobrý deň prajem!" pozdravil sa a zložil si lovecký klobúk z hlavy, „Zabudol som ti povedať, že budeme robiť viac zastávok, keďže pre niektorých to je prvý pochod. Ak by si niečo potreboval Qyb jazdí z druhej strany vášho koča."
„Určite mu dáme vedieť," usmial sa na svojho priateľa a ten po šibalskom žmurknutí nechal dvojici súkromie.
„Známy?"
„Časť mojej rodiny," vysvetlil dojato a úšrknujúc dodal: „som zvedavý, ako budeš reagovať na nášho ochrancu."
„Mám sa báť?"
„To nie, ale uvidíš. Medzitým ti rád porozprávam o Roxardii."
„Rada sa naučím niečo nové. Otec krajinu nijako neocenil."
Využil priateľskú atmosféru k otázke: „Pôsobí ako prísna povaha."
„Možno pre cudzích, no povahou by som ho prirovnala k majstrovi Bertovi."
„Úprimne tam vidím podobnosť. Obaja si vážia svojho remesla, milujú svoje deti a majú kopec múdrosti..." pošepkal s tajnostkárskym výrazom: „Musím sa ti priznať, trošku sa ho bojím."
„Prečo?"
„Ukázať sa v zlom svetle starému hrdinovi vie človekovi znížiť sebavedomie a aj potrápiť svedomie."
Zvážnela, pokúsila sa rozviesť tému a odhaliť podstatu Weranových výčitiek: „Nechcela som, aby tam šiel, lenže nakoniec som povolila."
„Predsa si nežné žieňa," pomrmlal si nevedomky a ona na neho vytreštila smaragdy. Začervenal sa: „Do Mortema to som nechcel povedať nahlas... Samozrejme, že si, len som použil zlé slová."
Rozhodla sa ho provokovať a ochotne nadviazala na jeho poznámku: „Je to neuveriteľné, no i stvorenie mojich kvalít sa nedokáže dlho hnevať."
„Tvoje starosti boli oprávnené," pokúšal sa zahovoriť svoj trapas: „Vrátili sa mu nejaké príznaky?"
„Prekvapivo nie," odvetila pokojne, nenápadne položila otázku: „isto mu pomohlo, že som veľmi nevyzvedala. Ani neviem či ste boli agresori alebo brániaci?"
Zarazilo ho to: „Ty sa asi nehrnieš do politickej debaty, čo?"
„Odhalil si ma," zdvihla ruky na znak kapitulácie: „je to jedna z tém, kde naozaj blúdim."
„Spočiatku sme proti nim bránili hranice a po posilnení Ostrovmi sme na nich zaútočili. Akurát u nich došlo k vzbure. Nestihli sa plne mobilizovať a ochrániť svoj kapitol, na ktorý sme zvolili priamy útok. Inými slovami sa vojna rozhodla jednou bitkou, po ktorej sa podpísala mierová dohoda s ostatnými Roxardskými mestami."
„Súvisela tá vzbura s vami?"
„Poznáš ich kultúru?" Strápnene kývla na znak nesúhlasu: „Musím ťa na to teda pripraviť. Vyznávajú Kojúna, jahňa smrti a rozkladu, lenže si to trošku pozmenili po svojom. Aspoň mi to takto prezentoval Qyb, náš gardista."
„O Kojúnovi niečo viem, veľa jedov pochádza práve z alchymistických kníh napísaných jeho mníchmi," nad vidinou danej literatúry pretočila očami: „Naozaj milovali písať jeho meno takmer za každou vetou. Ozaj ten tvoj kamarát je Roxard?"
„Ramahadanec," opravil a vrátil sa k varovaniu: „ich viera im dovoľuje vlastniť ženy."
„Vlastniť?" zopakovala dúfajúc, že nemyslí to, čo jej napadlo.
„Zakazujú im odhaľovať tvár, chodiť na ľudové podujatia, vzdelávať sa a vo všeobecnosti majú ženy iba o kúsok väčšie práva než otroci."
„Sú otrokári?"
„Po Severnom cisárstve druhí najväčší."
„Čiže sa radšej nemám ukazovať na uliciach?"
Oprel sa a zadumane prehlásil: „Od vojny sa kráľ Mirhor pokúšal onú kultúru priblížiť k tej Guardskej, takže verím, že sú benevolentnejší."
„Nebojíš sa pokusov o vraždu? Bývaval si ich úhlavný nepriateľ."
„Väčšina živých Roxardov ani nevie, ako vyzerám. Iba to, že nosím obrovský meč je momentálne schovaný v truhlici vzadu.
„Mimo to, máte skvelých ochrancov," ozvalo sa zvonku chvastúnsky.
Weran odhrnul záves, pozrel na Bodriga: „Nemal si byť pri oddieloch? A ako si nás vlastne počul?"
„Zabúdaš, že mám o niečo bystrejšie zmysly," chválil sa.
„Netesní vám okno," poznamenal hrubý mužský hlas a Weran znížil okno na druhej strane. Qyb popohnal koňa a trošku sa sklonil, aby sa mohol pozrieť na svojich zverencov. V okamihu, kedy zazrel Syllu odhalil zlato v ústach a očiach.
„Pekný deň prajem, majsterka Taruzo. Volám sa Qyb Dare."
Neskryla úžas, jeho exotický výzor vyvolal zvedavosť: „Ste tak vysoký alebo to skresľuje váš kôň?"
Všetci traja sa rozosmiali, následne obor vysvetlil: „Prepáčte nám, je to príliš častá otázka. Meriam sedem stôp presne," udrel sa do hrude a nepoľavoval od vrúcneho výrazu.
„Je táto výška medzi Ramahadancami bežná?"
„Bývaval som najvyšší z kmeňa, no je pravdou, že v priemere bývavame vyšší než Guarďania."
„Pozoruhodné," zadívala sa na tetovania spod zbroje.
Orol si odkašlal, aby si získal pozornosť: „Každopádne, prišiel som vám dvom oznámiť, že si kvôli jednému uvoľnenému kolesu dáme kratučkú pauzu. Pokojne sa vyvetrajte a vycikajte," Qyb nenápadne pricválal k nemu, nevšimol si ho, bol očarený vlastným šarmom: „Inak majsterka, zaujímate sa o unikáty? V tom prípade sa nechcem chváliť, ale...." Dare ho chytil pod pazuchu a Weran rýchlo zatiahol závesy, nech nevidí ich doťahovanie.
„Neublíži mu?" opýtala sa s obavami.
„Len toľko, koľko si zaslúži," upokojil ju úsmevne.
„Vyzeráš, ako keby sa to stávalo často."
„Bohomžiaľ to tak je. Nič si z toho nerob, iba sa doťahujeme."
„Ako súrodenci."
Luskol: „Sám by som to neopísal lepšie. Chránime sa, povzbudzujeme sa a keď jeden z nás nedajbohovia padne tak za ním ťažko smútime. Je to bratské puto zocelené rokmi služby."
„Hovoríš o tom veľmi pekne."
Pozrel jej do smaragdových očí, zahliadol smútok: „Azda ty niekoho takého nemáš?"
„Mala som brata," zverila sa usilujúc udržať zármutok na uzde: „Čo sa týka priateľov, pravda je, že žiadnych nemám. Hoci si nás vo svete vážia, deti či neoboznámení ľudia sa vždy zľaknú našich kúziel," zapozerala sa na zapálené končeky prstov, pohrávala sa s tancujúcim plamienkom: „Každý pyromancer si spočiatku musel prejsť samotou. Od detstva sa ich učíme ovládať, avšak niektorí to majú ľahšie než iní. Ja som mala tú smolu, že pochádzam z rodu čistokrvných pyromancerov. Moje plamene boli rizikom pre mňa a aj ostatných, a tak ma rodičia radšej večne držali za ruku. Nezazlievam im to. Naozaj som nevedela udržať svoje schopnosti pod kontrolou a napriek vtedajšiemu ukrivdeniu si teraz myslím, že to bolo správne rozhodnutie."
„Stalo sa niečo, čo ich viedlo k takejto opatrnosti?"
„Vlastné skúsenosti," riekla rozhodne, utrela si líce: „ach, ospravedlňujem sa za pokazenie nálady."
„Kľudne pokračuj," povzbudil ju: „viem si domyslieť, ako si sa cítila. Zažíval som niečo podobné, najmä po presťahovaní do Albaralu. Osamelosť sa mi našťastie podarilo odplašiť tréningom."
Nabrala na sebavedomí, cítila sa komfortnejšie: „Tiež som si stanovila sen, ktorý ma viedol k ceste liečiteľky. Chcem pomôcť všetkým, ktorých opustilo zdravie a ukázať im, že môj oheň je slúži Saol," Werana povedané fascinovalo. Zapôsobila na neho, zmohol sa len na prihlúplu grimasu. To mi pripomína! Pocvičíme si, čo ty na to?"