Synovia vojny

15. Gladiátor

Otrok počúva rozkazy,
nech sa nič nepokazí.
Otrok Dvergov obdivuje,
rane biču sa raduje.

Krompáč to je láska,
pod ním uhlie práska!
Lopata naša milovaná,
rukou silnou objímaná!

Otrok slucha pokyny pánov,
vyhne sa papuli hladných psov.
Otrok Dvergov miluje,
tvrdé kamene podlamuje.

Ó, tlačíme fúrik baňou,
naplnený rudou nahou.
Zlato odnášame cisárovi.
Tomu najvyššiemu pánovi.

Otrok počúva rozkazy,
nech sa nič nepokazí.
Otrok Dvergov obdivuje,
rane biču sa raduje.

Každý kto z baní utekal,
toho pán kruto potrestal,
jeho rodina pozná mučení,
nik sa nevyhne dusení.

Otrok slucha pokyny pánov,
vyhne sa papuli hladných psov.
Otrok Dvergov miluje,
tvrdé kamene podlamuje,

My otroci hlúpi,
sme tak skúpi!
Nezabúdajme na pánovu moc,
ďakujme za pokojnú noc!*

Teplá jeseň poznačila i tie najvzdialenejšie planiny Severného cisárstva. Biele vločky sotva posiali rozsiahle ihličnaté lesy, ba podobne ušetrili aj večne studené tundry a ľadovcové pobrežia. Nemilosrdná, šesťmesačná zima hlásila meškanie a obyvatelia Severu toho vďačne zužitkovali. Už od nepamäti o takomto čase napadal po pás vysoký sneh pokrývajúci všetky lúky, pasienky a zemiakové či cibuľové polia, na ktorých si migrujúce stáda hladných diviakov, sobov alebo pižmoňov dojedali korienky a zabudnutú zeleninu.
Lovci využili túto predlženú sezónu k zberu posledného mäsa. Stopovalo sa im omnoho jednoduchšie, nemuseli sa brodiť pevným závejom, ale vzápätí sa bez mrazu skrátila trvanlivosť ich úlovkov, preto dediny vo veľkom údili klobásy a šunky.
Smolu mali o hladiny jazier starajúci sa rybári. Teplo nezabránilo vzniku ľadu, a tak ho museli pravidelne rozbíjali, aby ryby a zvery naokolo nepomreli. Tí žijúci pri mori bez ohľadu na stav počasia chodievali na namáhavé plavby, kde chytali veľryby, tulene, tučniakov a húfy tuniakov.
Sekvoje a borovice sa zbavovali svojho starého kabátca, ktorý pre otužených miestnych znamenal viac než zlato. Z ihličia sa robievali voňavé čaje, nie veľmi pohodlné náplne do vankúšov a liečivé masti na boľavé kĺby dráždené neľútostným chladom. Okrem týchto prác sa miestni usilovali vydymiť kožušiny, zrúbať ďalšie drevo, upliesť oblečenie, zatepliť svoje obydlia a súčasne ustrážiť svoj dobytok v maštaliach.
Fauna Severu bola bohatá na strašidelných predátorov. Na stepiach kraľovali vlky, severnejšie zase ich väčší bratranci ulfury, psovité šelmy rozmermi prerastajúce kone, na kamenistých plážach a v lese vyčíňali medvede, pričom hory dominovali svorky jaskynných hyen. Okrem týchto beštií nechýbali ani divé plemená grifov a trollov, avšak tieto stvorenia boli vo všeobecnosti skôr raritou, ktorú za svoj život uzrela iba hŕstka domácich.
Napriek neskoršiemu nástupu zimy išlo o tvrdý život, lenže ani to sa nemohlo rovnať so životom v Irise, meste pod horou, postavenom cisárom Rázmom I. za účelom uväzniť a regulovať rapídne narastajúcu populáciu otrokov.
Žalár bol rozmermi dvakrát väčší než hlavná metropola cisárstva, Tartos. Väznil cez milión nešťastníkov od detí po starých a od mužov po ženy.
Trýznenú rasu volali Barnerti, čo v starom jazyku Dvergov, najzastupovanejšej rase Severu, znamenalo kopajúci sluha alebo rab s čakanom. Títo ľudia s hlavou a kopytami býka bývavali mierumilovnými domorodými obyvateľmi; zmenili ich až storočia ukrutných praktík, z čoho sa najohavnejšie vykonávali práve v menovanej väznici. V mukách živoriaca rasa ani nepomyslela na odpor; jemná prirodzenosť a krotkosť im v tom bránili. Veky plynuli a Barnertské telá sa prispôsobili večne zhoršujúcim sa podmienkam. Svaly pod neustálym bičovaním a kopaním v baniach spevneli, žalúdky tráviace pomyje otužili a kožuch kvôli rezaniu a chladu zbujnel.
Väčšinu svojho mizerného života strávili v úzkych celách, kamenných kobkách bez možnosti hýbať sa. Ich steny pokrývali krištále ostrejšie než britva. Oné drahokamy rástli nepretržite a ich zlomenie viedlo len k dočasnému skráteniu a úľave; opieranie znamenalo zranenie a prinajhoršom infekciu. Uprostred týchto ciel bola vyhĺbená diera slúžiaca na odvod výkalov a moču do kanála. Častokrát sa stoky preplnili, čo viedlo k vyplaveniu nechutenstiev späť pod kopytá.
Obrovskú po generácie umelo vykopanú jaskyňu pohlcovala čierno-čierna tma. Krištále svietili rozmanitými farbami a rôznymi rozsahmi, no drvivá väčšina Irisu bola i navzdory tomu ponorená v temnote. Dozorcovia udržiavali niekoľko vybratých úsekov osvetlených pravidelným obmieňaním faklí. Chabé, špinavé cesty preplnené splaškami a mŕtvolami, ktoré sa každý večer po stovkách hádzali do priepasti pod väznicou, sa lemovali od najnižšie položených baní cez arénu až po najvyššie zbrojnice, kde sa týčili kamenné domy obkladané vyžarujúcimi dekoráciami. Nedalo sa hovoriť o luxuse, no oproti spomínaným celám si zaslúžili chvály.
Najvyššie uložená časť mesta patrila riaditeľovi Bégovi Róttovi. Považoval sa za šľachtica, aj keď bol pôvodom z neurodzenej krvi. Obľuboval jesť, jeho večne upotené odevy s výšivkou bordového loveckého psa s pestrým bažantom v papuli, erbom Irisu, ktorý si privlastnil, bežne mávali fľaky od mastných chodov a alkoholu. Jeho neupravené hnedé vlasy napomáhali výzoru tuláka a jeho hlas a pohľad postrádali autoritu, preto si ju u svojich mužov kupoval peniazmi z fondov od cisára Rázma III. Pôvodne mali slúžiť na údržbu väznice, lenže Bégo onú povinnosť zanedbával. Vedel, že ho monarcha nikdy neskontroluje, a tak namiesto toho vybudoval arénu slúžiacu na ukojenie svojej lásky k násiliu. V istom slova zmysle tým udržiaval populáciu otrokov pod kontrolou, čím spĺňal rozkazy svojich nadriadených. Okrem súboja medzi dvoma väzňami sa v tejto "budove smrti" odohrávali zápasy so zvermi alebo lovecké hry dozorcov. Sadizmus a radosť z utrpenia druhých spoločne so ctižiadostivosťou prispeli k stretnutiu s Torekom, miestnym šampiónom. Tento Barnert o rozmeroch, že ani dvaja na sebe stojaci muži by mu neboli schopní pozrieť priamo do očí, vzbudzoval strach aj medzi najkrutejšími dozorcami. Kožu odtieňa noci zdobili škrabance a mozaikovité jazvy od útokov zbraní, zvierat či krištáľov v cele. Titul šampióna získal Torekovi malú maštaľ, zároveň dostával výdatnejšie porcie jedla, hneď dvakrát denne a na rozdiel od iných nemusel pracovať; namiesto toho trénoval na večerné zápasy. Bégo si ho obľúbil už po prvom zápase pred štrnástimi rokmi, keď ako šesťročný tupým nožom zmasakroval staršieho rovesníka. Práve on sa stal veľkým článkom v Róttovom pláne na prevrat.