Synovia vojny

15. Gladiátor

https://suno.com/song/852b5215-1f20-4757-a196-7f5131f569c2

*Z cely ráno vyrazíme,
do práce sa pustíme.
Rolu baníkov si vážime,
povinnosť si delíme.

Otrok počúva rozkazy,
nech sa nič nepokazí.
Otrok Dvergov obdivuje,
rane biču sa raduje.

Krompáč to je láska,
pod ním uhlie práska!
Lopata naša milovaná,
rukou silnou objímaná!

Otrok slucha pokyny pánov,
vyhne sa papuli hladných psov.
Otrok Dvergov miluje,
tvrdé kamene podlamuje.

Ó, tlačíme fúrik baňou,
naplnený rudou nahou.
Zlato odnášame cisárovi.
Tomu najvyššiemu pánovi.

Otrok počúva rozkazy,
nech sa nič nepokazí.
Otrok Dvergov obdivuje,
rane biču sa raduje.

Každý kto z baní utekal,
toho pán kruto potrestal,
jeho rodina pozná mučení,
nik sa nevyhne dusení.

Otrok slucha pokyny pánov,
vyhne sa papuli hladných psov.
Otrok Dvergov miluje,
tvrdé kamene podlamuje,

My otroci hlúpi,
sme tak skúpi!
Nezabúdajme na pánovu moc,
ďakujme za pokojnú noc!*

Teplá jeseň poznačila i tie najvzdialenejšie planiny Severného cisárstva. Biele vločky sotva posiali rozsiahle ihličnaté lesy, ba podobne ušetrili aj doteraz studené tundry a ľadovcové pobrežia. Nemilosrdná, šesťmesačná zima hlásila meškanie a obyvatelia Severu toho vďačne zužitkovali. Už od nepamäti o takomto čase napadal po pás vysoký sneh pokrývajúci všetky lúky, pasienky a zemiakové či cibuľové polia. Početné migrujúce stáda hladných diviakov, sobov, losov a pižmoňov na nich bežne dojedali korienky a zabudnutú zeleninu.
Lovci využili túto predlženú sezónu k zberu posledného mäsa. Stopovalo sa im omnoho jednoduchšie, nemuseli sa brodiť pevným závejom, vzápätí sa bez mrazu skrátila trvanlivosť ich úlovkov, preto dediny vo veľkom údili klobásy.
Smolu mali o hladiny jazier starajúci sa rybári. Teplo nezabránilo vzniku ľadu, a tak ho pravidelne rozbíjali, aby ryby a zvery naokolo nepomreli. Medzi výnimky patrili tí žijúci pri mori. Tam sa totiž bez ohľadu na stav počasia chodievalo na namáhavé plavby, kde sa chytali veľryby, tulene a húfy tuniakov.
Sekvoje a borovice sa zbavovali svojho starého kabátca, ktorý pre otužených miestnych znamenal viac než zlato. Z ihličia sa robievali voňavé čaje, nie veľmi pohodlné náplne do vankúšov a liečivé masti na boľavé kĺby dráždené neľútostným chladom. Okrem týchto prác sa miestni usilovali vydymiť kožušiny, zrúbať ďalšie drevo, upliesť oblečenie, zatepliť svoje obydlia a súčasne ustrážiť svoj dobytok v maštaliach.
Fauna Severu bola bohatá na strašidelných predátorov. V lesoch kraľovali ulfuri, vlky rozmermi sťa somár, na kamenistých plážach zase vyčíňali medvede a hory obývali svorky jaskynných levov.
Napriek neskoršiemu nástupu zimy išlo o tvrdý život, avšak ani to sa nemohlo rovnať s tým v Irise, meste pod horou, postavenom cisárom Rázmom I. za účelom uväzniť a regulovať rapídne narastajúcu populáciu otrokov.
Žalár bol rozmermi dvakrát väčší než hlavná metropola cisárstva, Tartos. Väznil cez milión nešťastníkov od detí po starých a od mužov po ženy.
Trýznenú rasu volali Barnerti, čo v starom jazyku Dvergov, najzastupovanejšej rase Severu, znamenalo kopajúci sluha alebo rab s čakanom. Títo ľudia s hlavou a kopytami býka bývavali spočiatku mierumilovní; zmenili ich až storočia ukrutných praktík, z čoho sa najohavnejšie vykonávali v menovanej väznici. V mukách živoriaca rasa ani nepomyslela na odpor; jemná prirodzenosť a krotkosť im v tom bránili. Veky plynuli a Barnertské telá sa prispôsobili večne zhoršujúcim sa podmienkam. Svaly pod neustálym bičovaním a kopaním v baniach spevneli, žalúdky tráviace pomyje otužili a kožuch kvôli rezaniu a chladu zbujnel.
Väčšinu svojho mizerného života strávili v úzkych celách, kamenných kobkách bez možnosti hýbať sa. Ich steny pokrývali krištále ostrejšie než britva. Oné drahokamy rástli nepretržite a ich zlomenie viedlo len k dočasnému skráteniu a úľave; opieranie znamenalo zranenie. Uprostred týchto izieb bola vyhĺbená diera vediaca do kanála, slúžila na potrebu. Častokrát sa stoky preplnili, čo viedlo k vyplaveniu stolice a moču späť pod kopytá.
Obrovskú po generácie umelo vykopanú jaskyňu pohlcovala čierno-čierna tma. Krištále svietili rozmanitými farbami a rôznymi rozsahmi, no drvivá väčšina mesta bola i navzdory tomu ponorená v temnote. Dozorcovia udržiavali niekoľko vybratých úsekov osvetlených; pravidelne vymieňali fakle. Chabé, špinavé cesty preplnené splaškami a mŕtvolami, ktoré sa každý večer po stovkách hádzali do priepasti pod väznicou, sa lemovali od najnižšie položených baní cez arénu až po najvyššie zbrojnice, kde sa týčili kamenné domy obkladané vyžarujúcimi dekoráciami. Nedalo sa hovoriť o luxuse, lenže oproti spomínaným celám si zaslúžili chvály.
Posledná časť nad nimi patrila riaditeľovi Bégovi Róttovi. Považoval sa za šľachtica, aj keď bol pôvodom z neurodzenej krvi. Obľuboval jesť, jeho večne upotené odevy s výšivkou bordového loveckého psa s pestrým bažantom v papuli bežne mávali fľaky od mastných chodov a alkoholu. Tento erb patril Irisu, on si ho iba privlastnil. Neupravené hnedé vlasy napomáhali výzoru tuláka. Z jeho hlasu a pohľadu nevychádzala autorita, preto si ju u svojich mužov kupoval peniazmi posielanými od cisára Rázma III. Pôvodne slúžili na údržbu väznice, lenže Bégo onú povinnosť skutočne zanedbával. Vedel, že ho monarcha nikdy neskontroluje, a tak namiesto toho vybudoval arénu slúžiacu na ukojenie svojej lásky k násiliu. V istom slova zmysle tým udržiaval populáciu otrokov pod kontrolou, čím spĺňal rozkazy svojich nadriadených. Okrem súboja medzi dvoma väzňami sa v tejto "budove smrti" odohrávali zápasy s beštiami alebo lovecké hry dozorcov. Sadizmus a radosť z utrpenia druhých spoločne so ctižiadostivosťou prispeli k stretnutiu s Torekom, miestnym šampiónom. Barnert o rozmeroch, že ani dvaja na sebe stojaci muži by mu neboli schopní pozrieť priamo do očí, vzbudzoval strach aj medzi najkrutejšími dozorcami. Kožu odtieňa noci zdobili škrabance a mozaikovité jazvy od útokov zbraní, zvierat či krištáľov v cele. Titul šampióna priniesol Torekovi malú maštaľ, zároveň dostával veľké porcie jedla, hneď dvakrát denne a na rozdiel od iných nemusel pracovať; namiesto toho trénoval na večerné zápasy. Bégo si ho obľúbil už po prvom zápase pred štrnástimi rokmi, keď ako šesťročný tupým nožom zmasakroval staršieho rovesníka. Práve on sa stal veľkým článkom v Róttovom pláne na prevrat.