Synovia vojny

33. Ticho pred búrkou (alfa)

Bodrig vykukol z okna, odkvapy odplavili nadbytočnú napršanú vodu: „Vyzerá to, že je po prehánke."
Zívol a Sylla prichádzajúca od pacientov navrhla: „Ak chcete môžete ísť domov, ja to tu zvládnem."
Všetci traja spoločníci sa uškrnuli, André sa chytil slova a odhodlane zahlásil: „Čo to ešte vládzeme."
„Má pravdu," pripojila sa Viktória opierajúc sa o svojho manžela.
„Takže ostávate?"
„Pýtaš sa, akoby sme to neriešili každý týždeň," odvetil Bodrig a bruneta mu stupila na nohu. Nemusel vždy všetko komentovať.
Pyromancerka neskryla vďaku: „Bude to dlhý večer, zbehnem nám pre niečo pod zub."
„Pomôžem vám," navrhol sa mladý chlapec.
„Ďakujem, ale o chvíľku som späť. Jik a otec mi na obed spomínali, že navarili aj pre vás. Vy sa dovtedy venujte chorým, tipujem, že dnes príde aspoň jeden podchladený."

Zo zvyku pozrela na vyhňu, neubránila sa a stále vôkol nej spomínala na strateného kapitána. Všimla si, že je otvorená. Nepáčilo sa jej, že sa tam niekto vlúpal, rozhodla sa ochrániť majetok svojho kamaráta, pričom bola ochotná pomôcť nešťastníkovi v nej. Myslela si, že nájde bezdomovca, ktorý hľadal úkryt pred počasím, ale v momente, kedy uzrela lesk zbrane si preventívne pripravila oheň. Opatrne sa približovala k spiacemu bojovníkovi, ktorému spod kapucne trčala hnedá brada:
„Prepáčte, pane, ale tu nemôžete byť," upozornila ho milo, nechcela vyvolávať konflikt zbytočným vystrašením. Cudzinec sa zobudil a popri tom, ako zdvihol zrak si uvedomila, akú zbraň vlastne drží. Pohľady zelených očí sa stretli. Nepotrebovala nič iné, spoznala ho. Jej zaskočené srdce najprv poskočilo radosťou, ktorú hneď na to vystriedal smútok. Zmohla sa len na jeho meno: „Weran..."
„Sylla," odpovedal zahanbene, telo mu rozkazovalo, nech utečie. Chcel povedať nepovedané, avšak nedokázal to. Z ničoho nič sa vyhol ohnivej guli. Tá mu preletela okolo hlavy a zasiahla kovadlinu. Kov taviace plamene v ňom nevyvolávali strach. Vysmieval sa sám sebe za svoju naivitu, pripisoval si vinu útoku. Pravdou ostávalo, že ich opustil. Ponechal ich utrápených na bojisku. Nezaslúžil si láskyplné prijatie.
„Čo si to dovoľuješ!" kričala zranene neprestávajúc v baráži. Odhodil meč a začal sa k nej pomaličky približovať, projektily ho zasiahli presne do hrude, no nezranili ho. „Prečo sa nevyhýbaš!" vyčítala mu utrápene. Objal ju, nebránila sa, práve naopak opätovala.
„Máš právo sa na mňa hnevať," pošepkal a ona sa rázne spamätala, odstrčila ho.
„Ako môžeš byť tak bezcitný?! Tri roky si preč, nedáš o sebe ani vedieť a zrazu sa tu zjavíš s tou najhlúpejšou vetou, akú môžeš povedať!"
„Prepáč mi, nebolo by dňa, kedy som to neľutoval," vyslovil so zármutkom a s výrazom sťa šteňa. Zelené oči priam svojim zahanbením prosili o odpustenie: „Snažil som sa zabudnúť a tváriť sa, že je všetko v poriadku, ale moja láska k tebe bola stále silnejšia než čokoľvek ostatné. " Tieto slová ju absolútne zmiatli. Hodil na ňu priveľa vecí súčasne. Ostala zarazene stáť a s nechápavým výrazom bádala po vhodných slovách. Obsah vyznania pôsobil urážlivo. „Nečakám, že mi odpustíš, avšak chcem, aby si to vedela. Za tu dobu som sa naučil, čo je skutočný zmysel života," po jeho tvári sa spustil pár slaných kvapiek: „si ním ty."
„Prečo mi to robíš?" uhla sklamane, otočila sa chrbtom, aby nevidel slzy. Doprial jej osobný priestor, nevnucoval sa dotykmi.
„Nikdy som ťa nemal opustiť... Máš plné právo ma poslať preč, len to potrebujem počuť z tvojich úst," ich srdcia na chvíľku zastavili, tušila, čo bude nasledovať: „milovala si ma?"
Príliv nenávisti a šťastia pyromancerke poplietol hlavu. V rozpakoch sa neudržala a pobozkala ho. Ich telá opúšťala frustrácia uväznená dlhoročným žiaľom a pokusmi zabudnúť. Vyjadrili svoje skutočné pocity. V daný moment existovali iba oni dvaja. Navzájom sa oslobodili od onej ťarchy.
Z tohto tranzu ich vyviedol až prekvapený výkrik: „Weran?!" Začervenaná Sylla doslova odskočila, upravila si vlasy a utekala preč. Orol nerozumel, ako došlo k onomu bozku. Predrala sa okolo neho, hľadiac do zeme. Nesnažil sa ju držať, rovnako i Warborn, ktorý si pripadal sťa najväčší sebec. Dotlačil ju do onej situácie, za čo si mal chuť vraziť. Neovládol sa, neponúkol jej čas na premyslenie.
Pristála pred neho ruka odprevadená dojatým pozdravom: „Rád ťa vidím, ty nemehlo."
„Bodrig," vystískali tvrdo, no ani jeden sa neusmial. V skutočnosti barbar uronil ďalšie slzy.
Kamarát s copom sa dovtípil onej reakcii, a tak pohotovo spustil: „Vysvetlíš mi, prečo vyzeráš ako vyzeráš? Tie vlasy a bradu si si čím pretrel u Saol? A prečo si zafarbený ako nejaký troll."
Tieto pripomienky mu chýbali, každučká z nich ho potešila: „To je celkom dlhý príbeh."
„Kedy si sa vrátil? Vedia o tebe doma?"
Potreboval odpovede: „Sú Risus a Lux..."
„Samozrejme, že sú!" odpovedal rozhodne a barbar padol na kolená, Bodrig sa k nemu rýchlo sklonil.
Weran sa vo veľkom rozplakal, sotva mu bolo cez plný nos rozumieť: „Ďakujem..."
Istil kamaráta, chápavo ho hladil. Nechcel rozmýšľať nad svetom, kde by na tri roky opustil svoj domov: „Odpusť mi, že som vám to tu prerušil."
„To nič, som rád, že si tu," odvetil pokúšajúc sa vzchopiť.
„Ako to prebiehalo podľa teba?" zaujímal sa prekvapivo vyspelým tónom.
„Sám neviem... sníval som o tom, že Sylle ukážem moju lásku, lenže možno som ju tým ranil..."
„Bude dobre, asi iba špekuluješ. Sylla ťa má stále rada," povzbudil ho.
Zbystrel: „Ako to môžeš vedieť, hovorila ti niečo?"
„Nie tak úplne, ale mojej žene prezrádza takmer všetko."
Weran pokrútil hlavou, zarazene si skontroloval uši: „Tvojej čo?"
„No manželke. Viktória, neviem či si ju pamätáš."
Warbornovi sa vyjasnila približná tvár, neskryl prajnosť: „Gratulujem," zbĺkla v ňom potreba podpichnúť, „to sú mi veci, Bodrig Orol si našiel ženu, ešte mi povedz že sa Qyb stal krajčírom."
Orol zvážnel a súcitne oboznámil: „Radšej poď so mnou."
Barbar si už-už začínal domýšľať, že nikto nezomrel. Zbytočne sa sám oklamal, neváhal položiť otázku: „Ako sa to stalo?"
„Šiel sa pomstiť a už sa nevrátil," odpovedal zmierene.
„Našlo sa telo?"
„Zisťoval som si to, no jediný spôsob, ako odhaliť celý osud je ísť na Západ."
„Bol to dobrý chlap," prehlásil neskrývajúc zármutok. Strata prvého priateľa bola hlboká rana, ktorá by Werana nebyť pesimistickej prípravy úplne položila. Nič však nevyplnilo onú prázdnotu.
„Veru, lenže život ide ďalej, boli to jeho peniaze, ktoré nám pomohli zriadiť tú malú nemocnicu. Šiel si okolo nej."
„Videl si ma?"
„Zazrieť veľkého chlapa v ťažkej zbroji, nie je veľmi zložité. Nebol som si veľmi istý, keďže vyzeráš inak. Mimochodom kvalitná pretvárka, pripomínaš obrázky Orsonov."
„Smiem ťa poprosiť o to, aby si mi porozprával, ako sú na tom ostatní?"
„Samozrejme, pýtaj sa."
„Risus a Lux?"
„Risus dodnes bojuje s alkoholom. Potom, čo sme mu zaklamali o tvojej smrti v kombinácii s porážkou v Bosqore a stratou Mirhora začal piť. Našťastie ho Sylla a Lux dali dokopy a teraz je pol roka čistý. Pracuje, ako lovec a Lux momentálne tuším zháňa zamestnanie a občasne nám príde vypomáhať. Je veľmi šikovná."
Vysvetľovanie v ňom zväčšilo des z nastavujúcej konfrontácie: „Pil pred tou bitkou?"
„Áno a čo viem, tak ich v presile prepadli v noci. Jediní preživší boli Risus, Nyfolg a tvoji dvaja muži. Vedúci tvrdí, že ho zachránili."
„Ktorí dvaja?"
„Arthur a Jogo. Neviem, kde skončili."
„Syn kováča, ktorý tu pracoval? Nevieš náhodou, kde je?"
„Malý André? Sylla sa ho ujala potom, čo mu zomrel otec." Weran si vydýchol, no opäť nechýbala osobná kázeň za presun vlastných povinností na druhých. Bývalý veliteľ s copom si toho všimol: „Hlavu hore!" udrel mu do hrude, „mŕtvym už život nevrátiš, ale u živých si to stále môžeš vyžehliť, takže je na čase, aby si s nimi hovoril..."
„Najprv navštívim Qyba a Andrého," prikývol o čosi sebavedomejšie.