Synovia vojny

13. Podozrievavosť

Nevyspatá Lux váhavo nakuklo do spálne. Nikoho tam nenašla, preto sa rozhodla skontrolovať kuchyňu. Šesť drevených schodov ticho pukalo pod jej nohami.
„Čože si tak skoro hore?" ozval sa starší brat čítajúci si pre ňu záhadné papiere.
Neotáľala s vlastnou otázkou, pričom tú jeho odignorovala: „Kam šli?"
„Do práce," položil listy a presunul ich na svoju časť stola, „zohrejem ti jedlo."
„Nie som hladná," povedala počas toho, ako si prisadla a už aj schmatla jeden z dokumentov: „Čo to je?"
„Správy od mojich vojakov," vysvetlil stručne a vytiahol jej papier z rúk, „takže to nesmieš vidieť. Sú tam napísané tajomstvá."
Nafúkla sa: „Nie som malá! Viem uchovať tajomstvo!"
„Samozrejme, že vieš," vyškeril sa a ona sa väčšmi rozčertila. Usporiadal si kôpku a schoval ju späť do brašny. „Ale mám pre teba vymyslený lepší program," urazené dievča nereagovalo, „ako chceš. Môžeme ostať zavretí. Ja si to aspoň dočítam..."
Premáhala sa, netrvalo dlho a povolila: „Aký program?"
„Zájdeme za jej veličenstvom..."

Ulice Londharielu zaplnili vozy so stavebným materiálom. Mestom sa ozývali buchoty kladív a rezanie píl. Značná časť rodín opravovala svoje obydlia bez pomoci majstrov. Koruna sa pokúšala zohnať, čo najviac surovín pre každého, súčasne zamestnala niekoľkých stavebníkov, aby pomáhali starším alebo neskúseným obyvateľom. Remeselníci ochotne odpovedali a prípadne poradili ak si niekto niečím nebol istý.
Prezerala si ich, pracovali sťa mravce: „Hovoril si, že je to tiché mesto."
„Aj je, len sa počas bitky dosť veľa domov zničili."
„Je to zvláštne," prehlásila zadumane, „žijú v stromoch, ako ich chcú opraviť?"
Zaskočila ho: „Úprimne neviem, ale musíš uznať, že to vyzerá pekne."
„Tie chrobáčiky sú najkrajšie."
„Svetlušky?"
„Uhm, včera som ich pred spaním počítala," pochválila sa.
„A koľko ste ich teda mali v izbe?"
Zarazila sa: „Nepamätám sa, dnes to urobím zas a poviem ti!"
Usmial sa a rozstrapatil jej vlasy: „Beriem ťa za slovo."
Na chvíľku si užívali scenériu, medzi nimi zavládlo ticho a ona ho poslušne držala za ruku. Veselo si hmkala a skákala na jednotlivé kamene chodníka.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?"
„Skús."
„Ty a Dorine, je to niečo vážne?"
„Na to si ešte malá," odbil ju dúfajúc, že jej nebude musieť nič vysvetľovať.
„Ale spíš s ňou, však?"
Zhrozil sa a začervenal sa od hanby: „Odkiaľ o takých veciach vôbec vieš?"
Dala si ruky v bok a urazene povedala: „Chlapci v našej triede o tom minule rozprávali. Viem toho viac, než si myslíš."
„Na toto radšej nebudem reagovať," mávol rukou do vetra na znak ukončenia konverzácie.
„Hej! Neodpovedal si mi!"
Vydýchol, sám bádal po odpovedi. Včerajšie prekonanie intímnej ťažoby mu pomohlo dosvedčiť: „Áno je to niečo vážne. To je všetko, čo potrebuješ vedieť."
„Kedy bude svadba?"
„Zatiaľ nebude," ohradil sa tónom, ktorý naznačoval mrzutosť, „nemôžeš sa hneď ženiť alebo v tvojom prípade vydávať. Musíte zistiť či ste spolu naozaj zohraní... Ťažko sa to vysvetľuje, jednoducho neponáhľaj sa."
Lux túto vážnu tému stále brala za vtip: „Dúfam, že vám to vyjde a ja môžem byť teta!"
„Ach jaj."
Potešila sa, jej nevinné provokovanie splnilo účel: „Už vidíš, aké to je."
„Čo aké je?"
„Otázky na frajerov a frajerky," prehlásila víťazne.
„Si si istá, že máš dvanásť?"

Palác cez deň naozaj vyčnieval svojím pekným vonkajškom. Vlajky so zeleným jednorožcom sa dopĺňali s rovnako sfarbenou korunou a tmavým drevom obrovitánskeho stromu. Nepamätala si to zo včera, musela byť veľmi unavená.
Stráže sa mu pozdravili a jeden z nich sa mu prihovoril: „Veliteľ, hľadal vás kapitán Bonaparte."
„Kde je teraz?"
„Cvičí s jej veličenstvom, viete kam máte ísť?" nesúhlasne zakýval hlavou a vojak si od kolegu pohľadom vypýtal povolenie na opustenie stanoviska, „Nasledujte ma!"
Odprevadil ich až ku kráľovskému cvičisku, širokánskej krytej terase pristavenej k pni stromu. Zo stropu visela kostra pre nich neznámej mačkovitej šelmy. Smerom k chvostu sa týčila obrnená a i neobrnená senom vypchatá figurína a smerom k hlave zase stáli terče. Zbrane boli uložené vo vitrínach, tie sa cez noc zamykali. Šípy lietali s presnosťou sokola a Cayennine prsty naťahovali tetivu, akoby bola obyčajný vlas. Kapitán strednej postavy s trojrohým klobúkom, s troma ohnutými krajmi smerom nahor, spoza ktorého vyčnieval krátky cédrový vrkoč; dozeral na prípadné chyby, avšak v skutočnosti veľa vytknúť nemusel. Vystrieľala všetky svoje projektily a v moment, kedy ich Bonaparte šiel pozbierať si všimla svojich hostí. „Ospravedlňte ma! Nezaregistrovala som, že ste tu."
„To je v poriadku, vaše veličenstvo. Prepáčte nám za meškanie"
„Meškanie, ale kdeže," prehlásila s dobrou náladou.
„Veliteľ Warborn, akurát som s vami chcel hovoriť," pridal sa muž s tulcom plným šípov, „smiem, vaše veličenstvo?" Prikývla a on si ho vzal bokom.
„No čo maličká, už si niekedy strieľala z luku?"
„Nie, vaše veličenstvo," odvetila slušne.
„Chceš si to vyskúšať?"
Obaja muži za rohom pokračovali vo svojom rozhovore: „Z ranného výsluchu sme zistili, že si Sýkorky najal sluha slúžiaci pod nejakým rytierom s menom Varun. Väzni povedali, že to meno možno skomolili, pretože ho začuli iba raz."
„Varun, hmmm, nič mi to nehovorí... Možno bude môj brat vedieť viac."
„Poslali sme holubicu jak do Guardu tak aj na Ostrovy. Hlavný admirál Nyfolg sa zaujíma o heraldiku a sfragistiku. Je pravdepodobné, že sa do toho ponorí hlbšie, no potrvá pár dní, kým sa k nemu novinky dostanú. Ďalej vám oznamujem, že sme v noci vyslali hliadku, dúfajúc, že ulapia ďalších zločincov."
Chytil si bradu a chápavo pritakal: „Nevrátili sa."
„Uhm, dnes plánujem podniknúť záchrannú misiu. Snáď budú väznení, nerád totiž bývavam poslom zlých správ."
„Potrebujete pomôcť?"
„Nebudem vám klamať, ale áno. Samozrejme pokojne smiete odmietnuť, ste naším hosťom a toto je náš problém."
„Hovoril som vám, že so mnou môžete počítať. Kedy chcete vyraziť?"
„Poobede sa má kráľovná stretnúť so svojimi lordmi. Vtedy nás určite nebude potrebovať."
„Sme dohodnutí." Vrátili sa do miestnosti a pri pohľade na malú Warbornku snažiacu sa natiahnuť luk položil otázku: „Ako ti to ide?"
„Je šikovná," odpovedala za ňu Bosqorčanka, ktorá jej podala pomocnú ruku, „teraz si to skús držať sama," odstúpila od nej a nezbedné brušká prstov sa vyšmykli od tetivy. Projektil bez zmierenia trafil do zeme.
Spanikárila: „Ajaj!"
„Bol to tvoj prvý pokus," utíšila ju, „čím viac budeš skúšať, tým viac sa to naučíš."
„Potia sa mi ruky, nedá sa to nejako vyriešiť?"
„Teoreticky by jej mohla pomôcť krieda," predniesol kapitán a podal dievčine bielu kocku.
Vladárka sa otočila k Weranovi: „Veliteľ, medzitým, ako si bude vaša sestra trénovať lukostreľbu s kapitánom, nechcete mi dať hodinu šermu? Od vašich vojakov som v tuneloch počúvala samé chvály."
„Bude mi cťou."
Ubehli dve hodiny a kráľovná sa zadýchaná a spotená hodila do pleteného kresla. Sluhovia im priniesli vodu a ona sa s chuťou napila, to isté platilo aj pre malú bojovníčku a trénerov.
„Musím uznať veliteľ, vy ženy veru nešetríte."
„Nepatrím k tým, ktorí ich podceňujú," pousmial sa a rozstrapatil vedľa sediacej Lux, prezerajúcej si odreté predlaktie a prsty, spotenú hlavu čím vyjadril, že je na ňu hrdý.
„Kiežby bolo viac takých ako vy," povzdychla si.
Zaváhal: „Beriem to za kompliment."
„Viete," postavila sa a podišla k zábradliu cvičiska, „vždycky som chcela objavovať tento svet, spoznávať miesta, nové kultúry a ľudí, avšak osud so mnou mal iné plány. Rodičov mi počas prechádzky napadol smilodon. Všetko to bremeno prišlo tak náhle a môj sen sa rázom rozplynul," oprela sa a smutne vyfúkla.
„To mi je ľúto," ozvala sa Lux a zozadu objala Bosqorčanku. Tú to zaskočilo, no nebránila sa. Sluhovia s otvorenými ústami, vyčítavo pozreli na veliteľa, ktorému to vôbec neprekážalo. Kapitán Bonaparte do neho trošku strčil, predsa len sa jednalo o monarchu Bosqoru.
Odkašlal si: „Lux, poď sem!" Warbornka sa vrátila, nevediac, čo spravila.
„Nič sa nestalo, celkom to padlo vhod... Niekedy sa zo mňa stane veľké klbko nešťastia," zavtipkovala.
„Prajem vám, aby sa váš sen splnil," povzbudila ju a ona jej darovala vďačný pohľad.
„Možno raz, ale teraz sa budem musieť vydať. Ver mi, radšej si choď za svojimi snami a až potom sa niekomu prisľúb," nahodila šibalsky úsmev. „Nie je tak veliteľ?"
Sčervenal a z nervozity si prehrnul hrivu: „Presne."
„Kapitán Bonaparte!" zadunelo z chodby a všetci štyria sa rozbehli vojakovi oproti.
„Čo sa deje?!" domáhal sa prísne.
„Hliadka sa vrátila!"
Bonaparte vytreštil svoje tyrkysové oči, Warborn rozkázal: „Lux ostaň s jej veličenstvom!"
„Čo je aj ja chcem vidieť!" dožadovala sa, lenže brat s dotyčným utekali pred zámok. Stratili slov, na menšom voze spod plachty trčali mohutné sivozelené ruky.
Obaja naraz pochopili vážnosť problému: „Koľko mŕtvych?"
„Jedenásť, pane, iba my dvaja sme útok prežili," po tomto čísle si nervózne pretrel tvár.
„Vezmite ho do trónnej sály! A zavolajte kráľovnú!"