Synovia vojny

21. Bál (beta)

Za pol roka Roxardské slnko prefarbilo Weranovu kožu do silných bronzových odtieňov. Upravil svoju vizáž, prispôsobil sa domácim a podľa nich si zastrihával svoje po ramená dlhé, stmavené vlasy a zarastenú bradu. Práve sa lúčil s Bodrigom, ktorý dokončoval administratívu: „Idem ja do ošetrovne, zvládneš to tu?"
„Kedy som nezvládol?" oponoval arogantne a otvoril si ďalšiu obálku: „Ešte počkaj!"
„Niečo dôležité?" opätoval otázkou.
„Rozkazy o opustení Roxardie," oči skákavo prechádzali riadkami: „Máme sa do konca týždňa odpratať."
„Vystriedajú nás?" pripojil sa Qyb hovejúci si na koženej sedačke.
„Vraj to tu preberú vojská nového majiteľa územia, nič viac neuvádzajú."
Mykol plecami: „Ozvem sa jednotke, alebo to vybavíš za mňa?"
Vytkol mu: „Samozrejme ctený kapitán, lebo už teraz mám málo roboty."
„Si kamoš," žmurkol na neho provokačne a on po ňom neúspešne hodil pero, Weran so smiechom odišiel.
„Vidíme sa," odzdravil sa Dare idúci za Warbornom.
Príjemný vánok ochladil spotené svaly: „Je šikovný," pochválil ho barbar uvoľnene popri chôdzi v tábore.
Obor si z neprítomného rozhodol uťahovať: „Uhm, no niektoré svoje maniere nikdy nezmení."
Uškrnul sa: „V to dúfam, kto by bol potom ten otravný?"
Ramahadanec sa zasmial: „Veru nájsť za neho náhradu by bolo ťažké."
„Kapitán Warborn!" zvolali a menovaný navštívil štvoricu do pása vyzlečených Guarďanov prepočítavajúcich žold.
„No čo chlapci," vyzval ich, domýšľajúc si k čomu potrebujú poradu.
„Máme niečo našporené a chceme vedieť či to bude stačiť pre toho majstra, ktorý vám vykul vybavenie."
Zadumal sa, blúdil v okruhu cien: „Koľko máte?"
„Dokopy šesťsto, osobitne stopäťdesiat."
„Prihovorím sa za vás, možno to bude stačiť," týmto tvrdením im vyčaril vďačnú radosť.
„Ďakujeme, kapitán!"
„Povedzte ostatným, že behom týždňa stadiaľ odídeme! A potom si choďte vypýtať detaily od veliteľa Orla!"
„Rozkaz, pane!"
Zamával im a za hlasného pradenia s rukami za hlavou dodal: „Bola to celkom pokojná misia."
„Súhlasím."
Zrelaxovaného mladého muža nedokázalo nič zaskočiť, od vyliečenia jeho život nabral úplne iný smer. Rozhovory so Syllou a aj tréningy s Riffaom sa ukázali ako úžasné spôsoby vybudovania strateného sebavedomia: „Po dlhom čase žiadna obrovská bitka či zabíjanie. Čo iné si má človek priať."
„Azda ti chýba boj?"
„Vieš dobre, že to tak nemyslím. Priznávam, že práca, kde mi nejde o krk je príjemnejšia."
Štuchol do neho lakťom, zlaté okále horeli zvedavosťou: „Stane sa z teba zdravotník?"
Pobádal na koho naráža: „Sme iba kamaráti," pohundral dávajúc najavo, že sa hanbí, „odvčera sa nič nezmenilo."
„Podľa mňa je to len otázka času."
Neveriacky pokrútil: „Začínaš znieť ako Bodrig."
Poťapkal ho: „Hlavne, aby si bol šťastný."
„Sylla je mimo moju ligu."
Ono tvrdenie započul prvýkrát, prvýkrát sa priznal k nejakým hlbším pocitom: „Nie je."
„Šetri svoje slová útechy."
„Drobec, poznám ťa. To, že ti to nevyšlo s Dorine neznamená, že sa teraz musíš báť odmietnutia. Proste buď sám sebou."
„Bolo by to jednoduchšie, kebyže príde ona za mnou."
„Fantázia ti nechýba, žena nikdy nepríde za mužom."
„Ak na to začnem tlačiť, tak sa to poserie..."
Udýchaný Jik pred ošetrovňou po uzretí dvojice na nich vyštartoval sťa na božský obrázok: „Chvála bohom, že idete!"
Alarmujúco zvážneli: „Stalo sa niečo?!"
„Potrebujem preniesť zozadu bedne až sem, no nedokážem s nimi pohnúť."
„Nechaj to na mne!" vyhlásil sebavedomo obor a pukol si kĺby prstov, vydal sa za Kalírcom do zadnej miestnosti. Weran medzitým vošiel do ošetrovne k Sylle. Tá sa práve dovenovala starenke a po jej odchode si začala odškrtávať zoznam elixírov.
„Ahoj," ozval sa.
„Och, ahoj Weran! Čože si tu takto zavčasu?"
Opatrne sa oprel o stôl, za ktorým sedela: „S Bodrigom sme dnes nemali veľa práce a tréning mám až poobede, takže som ťa prišiel pozrieť. Opýtať sa či nepotrebuješ pomoc," porozhliadal sa po prázdnej chodbe, „málo pacientov?"
„Horúčavy nútia ľudí, aby ošetrovňu navštevovali večer. Oná pani patrila k výnimkám," povzdychla si a zavrela knihu s menami.
„Čoskoro sa to počasie upokojí, koniec koncov u nás je teraz jeseň."
„V to dúfam, inak budem riešiť samé úpaly tak ako pred troma dňami. Prišlo vyše štyridsať ľudí!" sťažovala sa utrýznene, „Vieš koľko otrokov tu majú? Je to až nechutné, že im ani v takomto počasí nedoprajú vody."
„V tom sa zhodneme," prikývol súhlasne.
„Ozaj, pravdepodobne sa čoskoro vrátime do Guardu."
„Super," odvetila mu nezaujato.
„To bola reakcia, ktorú som veru nečakal."
„Hovorila som, že sa vrátime domov spoločne. Túto kliniku isto ocení nejaký iný majster, ja som šťastná, že som nabrala kopec skúseností a počas toho pomohla mnohým."
„Tak a je hotovo," oznámil obor tľapkajúc, „Zdravím, Sylla!"
„Ahoj, Qyb," po tomto pozdrave nestihli pokračovať v rozhovore, pretože do miestnosti vošla vystrašená žena s viditeľne smädným chlapcom. „Dobrý deň! Prosím sadnite si, tu páni akurát odchádzajú."