Synovia vojny

8. Muž s maskou

Tábor Sýkoriek sa behom chvíľky premenil na rušné mravenisko. Muži zosúladene brali všetko, čo vládali uniesť a chytro nakladali vozy. Danese práve nasadala na žrebca.
„Veliteľka Jugi! Zajatcovi sa podarilo vyslobodiť!"
Buek sebou súťaživo trhol, fascinovala ho Weranova tvrdosť: „S takýmito zraneniami?"
Hlavná Sýkorka sa v rovnakom údive nezmohla na nič iné, než uznanie chyby: „Podcenili sme ho."
Havrano-vlasý sluha sa dychtivo ponúkol: „Nájdem ho pre vás? Určite sa nedostal ďaleko."
„Máme väčší problém, ako hľadať môjho milenca," utíšila spamätávajúc sa z onoho ohúrenia, „musíme dohliadnuť na bezpečie nášho vojska."
Chytil uzdu od jej žltkastého koňa: „Moja pani, odpustite moju nechápavosť, ale nebudeme radšej bojovať? Nepoznajú to tu, po okolí máme kopec pascí a určite stíhame pripraviť nejakú taktiku," prihovoril sa so stále panujúcim rešpektom.
Danese svojim výdychom cez nos zreteľne vyjadrila nespokojnosť: „Ak sa armády stretnú teraz, prídeme o veľkú časť chlapov a ja rozhodne neplánujem ďalších päť rokov verbovať. Náš cieľ je príliš blízko nato, aby som ho takto hlúpo ohrozila."
Sklopil zrak sťa previnilý pes a s ľútosťou na jazyku sa potichu ospravedlnil: „Prepáčte mi za moje pochyby," upustil od uzdy a odstúpil.
„To nič, ty môj hlupáčik."
„Nepriateľské armády vstúpili do nášho teritória!" Skričali do kempu prichádzajúci zvedovia.
„Získam vám čas?"
„Uhm, potrebujeme to," potvrdila prehliadajúc si napoly zbalený tábor.
„Zomrú tou najhoršou smrťou, akú som schopný vykonať," preniesol vysmiato a pobozkal jej ruku.
Nejestvoval pre ňu mocnejší a najmä spoľahlivejší bojovník, predsa oň prejavila obavy: „Nezabudni sa vrátiť!"
Dojato sa usmial a vyzliekol sa. Pokľakol a započal svoju transformáciu.
Ťažko fučal a syčal. Brucho a hrudník menili svoje proporcie. Občasne spod kože vytrčili hýbajúce sa hrbolčeky prezrádzajúce presun orgánov. Praskanie a agónia pri predlžovaní kostí prehlušilo okolitý rozruch. Svalstvo naberalo na objeme, až kým schránka nepraskla a neodhalila holé, agresívne rastúce mäso, to zastavili tvrdé, štítkovité šupiny nahrádzajúce pôvodný povrch.
Priviazané kone a zvery v korunách stromov kvílili a erdžali. Ich nohy sa od hrôzy nekontrolovateľne triasli, ba niektoré od stresu odpadli. Chceli utiecť, čo najďalej a nebyť dozerajúcich vojakov aj by sa im to podarilo.
Kútiky úst sa sťa pílky zarývali hlbšie a hlbšie do líc, naťahovali sa ku kĺbu rozdeľujúcej sa sánky. Chrup vypadával do blata pod ním a namiesto neho sa cez ďasná a podnebie predreli druhé čeľuste zubísk lemujúcich celý obvod slinavej papule. Krk mu prudko napuchol a na mieste, kde bývaval ohryzok vyrástol ovisnutý, ropuche podobný lalok. Vydávil svoj ľudský jazyk, ten vytlačilo chápadlo so žihadlom. Nechty vystriedali ohavne zahnuté pazúry dravca. Spoločne s prstami a končatinami sa predĺžili i uši siahajúce za hlavu a kostrčová časť chrbtice, z ktorej vystrelil hrubý chvost. Havranie kučery naraz vypadali. Nakoniec z chrbta vystrelili dve dlhé kosti, na tých sa potom natiahli kožené blany. Zhrubnuté chodidlá zrastené do troch palcov sa pevne zapreli. Stvorenie sa postavilo a plne roztiahlo svoje krídla. Odhalilo žiariace biele oči, nadýchlo sa cez netopierí rypák a hladno zrevalo.
Danese sa v scéne vyžívala, cenila si jeho oddanosť a ochotu pre ňu trpieť: „Môj najsilnejší." Vytvoril hrôzostrašnú grimasu. „Choď, môj nosferatu a ukoj svoj hlad!" Príšera s rozbehom vzlietla a zmizla pod rúškom noci.

Zelené okále sa z posledných síl pokúšali zaostriť na obrysy porastu. Únava nad nimi nezvíťazila len vďaka ukrutným bolestiam z chabo ošetrených rán, ktoré sa mu počas vyslobodenia otvorili. Červené potôčiky stekali od pazúch po chladnú pôdu, najviac však vytekalo zo stehna. To ho trýznivo potrestalo vždy, keď sa pohol. Myslel si, že zaraz stratí schopnosť chodiť. Zaregistroval, že mu je čoraz väčšia zima, vzduch sa stával ťažším a zrak sotva rozlišoval tvary. Nebyť vernej zbrane už by dávno kdesi zahynul. Opieral sa o ňu, podarilo sa mu vďaka nej odhaliť medvedie pasce či nastražené trámy. Bosqorska flóra situáciu nezľahčovala. Potkýnal sa o korene, udieral o konáre a motal do lián.
Čo Mortem nechcel stratil balans a tvrdo dopadol na peň pred sebou. Svet sa krútil a Weranova vôľa žiť opäť popraskala.
Pomaličky sa vyškriabal na nohy. Telo nátlak nevydržalo, zrútil sa k zemi sťa mech zemiakov a buchol si chrbát. Krvavo zakašľal: „Takže takto zomriem?" spytoval sa v duchu, vzápätí si spomenul na Tara. Takmer ich pomstil, konečne bol blízko k očisteniu svojho svedomia. Trhavo sa vysmial sebe samému: „Nič sa mi nepodarilo." Prahol po hviezdach, chcel si spríjemniť posledné momenty pred smrťou, no tie pred ním schovalo lístie korún. Dorezaný, znásilnený a opustený ležal v strede džungle. „Toľko k môjmu hrdinstvu," poznamenal sklamane, bádal po zmysle pokračovať: „Možno to malo takto dopadnúť..." prižmúril, vábil ho spánok: „Je mi to ľúto..." Prstami prešiel po meči: „Slúžil si mi dobre, priateľu." Poranil sa, pálčivosť z bruška ukazováka ho prebudila sťa studená sprcha.
*„Prečo si vstúpil do armády, Warborn?... Tvojou smrťou by naši ľudia stratili ďalšieho ochrancu. Stali by sa viac zraniteľnými a vedz, že ak by sme dnes prehrali, tak by to, čo voláme domov, zhorelo do tla. Sklamali by sme ich."*
Začudoval sa, ranku považoval za znamenie, akési nakričanie za svoju kapituláciu. Napravil si úchop rukoväti a zaspomínal si na svoju rodinu, na svojich kamarátov a na svoj národ. Nebojoval kvôli sláve, ale pre nevinných, ktorých musel ochrániť.
„Nie, ešte nie!" presvedčil sa tvrdohlavo. Nevoľnosť a kŕče nad ním nezvíťazili. Vrčiac sa pozviechal a v opore svojej zbrane kráčal vpred.
Uši zachytili rytmické zvuky tečúcej vody. Oči oklamané sluchom sa na okamžik prebudili, lenže po zahliadnutí zdroja, očakávanie vystriedalo sklamanie. Pri tak malom potôčiku nebolo možné, aby narazil na priateľskú tvár. Podišiel a z posledných síl si kľakol, potom si do dlane nabral trošku tekutiny. Chcel sa napiť, ale kovová chuť v ústach ho v momente odradila. Nevediac prečo, povolil stisk a skolaboval do lístia s vlasmi chytenými do slabého toku.
Znenazdajky sa ozval nesmelý ženský hlas: „Mali by sme sa vrátiť do mesta! Noa čo, že mi to dajú o pár mesiacov neskôr?"
„Dorine, ty tie lieky potrebuješ! Sľúbila som ti, že ti pomôžem bez ohľadu na nebezpečie."
„Toto je ale ten najhlúpejší spôsob! Si si vôbec istá, že to zlato ryžovali tu? Nerada by som sa tu stratila, najmä teraz, keď sa to tu hemží žoldniermi."
„Nebuď bojko! Reno sa nikdy nemýli. Mimo to, tá banda by nikdy nepostavila kemp takto blízko pri meste," argumentovala.
„Ako si ho vlastne donútila, aby nás pustil von?"
„Ženské kúzlo," odfrkla veselo a všimla si lesk padnutej zbrane. Zľakla sa, pretože si myslela, že narazili na Sýkorku. „Poďme radšej preč!" pošepkala cez zakryté pery a potiahla Dorine za ruku, ona sa ale nepohla: „Je ranený!" oznámila po krátkej inšpekcii, pribehla k nemu. Uvedomila si, kto tam leží a usilovala sa ho zdvihnúť.
„Čo to do teba vošlo?" strachovala sa obzerajúc si okolie.
„Poznám ho!" odvetila nahnevane, čo donútilo druhú ženu k činu. Stále bol pre nich priťažký, lenže vo dvojici ním mohli aspoň pohnúť.
„Prečo je úplne nahý?" opýtala sa udivene s blúdivým pohľadom na nezakryté partie.
„To nie je podstatné, Claude!" okríkla ju a spoločne ho dotiahli na maličký voz.