Pilotka odboja (nápad)- dokončené

Prológ

"Pokiaľ to bude čo len trochu možné, nepribližuj sa k Renovi..."

"Až tak veľmi sa o mňa bojíte, veliteľ?"

Poklepal ju rukou po pleci a usmial sa. "Bojím sa skôr o seba, že ak nastane nejaký problém budem tam musieť vletieť za tebou a ... nerád by som sa s ním opäť osobne pozhováral."

"Bez obáv, pane, budem sa držať na svojej pozícii."

Jeho úprimnosť bola skrátka neodolateľná.

"Som Poe... nepotrpím si na podobné oficiality, ale veď to zistíš aj sama... A nie neber ma vážne, budem ti kryť chrbát, ak to bude nevyhnutné tak viac než to bude nutné... nerád by som o teba prišiel... Hlavne mi tykaj a nerob si starosti, ja sa už o teba postarám..."

„Ja som Lia, Lia Austenová a rovnako ako ty ani ja si nepotrpím na oficiality..."

Usmiala sa.

Podali si ruky, jeho stisk bol príjemný ani nie drsný ani nie... skrátka vedel ako na to...

Bude ho mať rada, bezpochyby radšej než...

Netušila, že jej veliaci dôstojník bude taký správny chlapec, bola s ním zábava, to bol plus, rozhodne lepšie, než keby sa len mračil a neustále vydával rozkazy.

„Poe, je naozaj až taký ... ako sa o ňom hovorí, naozaj je..." to ju zaujímalo, keďže počúvala v poslednom čase dosť protichodné názory na...

Poe sa zamračil, po dlhšom čase, odkedy sa zhovárali, odkedy spolu prežili prvý nácvik na let vo voľnej formácii, vôbec po prvý raz to vyzeralo, akoby bol smrteľne vážny.

„Horší než ako sa o ňom hovorí, ako som povedal, jeho stíhačka je pre teba tabu..."

Položil jej ruku na plece, tak ako to robieval... keď sa mu niečo obzvlášť...

„Stretol som ho osobne a ver mi, že je to to posledné po čom by si mohla ... hlavne nie žiadne romantické predstavy o ňom, stačí mi čo sa to v poslednom čase...povráva... O to horšie, že si dievča, ak by si sa tlačila príliš dopredu, nedá mu to pokoj a bude sa ťa snažiť... hlavne v poslednom čase si dosť potrpí na to, aby ho žiadne dievča na kolená nedostalo..."

Nemala rada klebety ani ich nijak vážne neriešila, ale predsa, ak by... potrebovala byť pripravená.

„Hlavne nepočúvaj niektorých našich, ktorí si myslia, že má stále ešte šancu, ver mi nemá... no dosť bolo pochmúrnych myšlienok, pôjdeme si posedieť s ostatnými, už na nás čakajú..."

„Samozrejme veliteľ, teda Poe..."

„Tak to znelo omnoho lepšie, Lia... len si na to pekne zvykaj..."

Skutočne už na nich všetci takpovediac čakali...

Keď sedela pri nich pripadalo jej to, akoby boli jednou veľkou a doslova zladenou rodinou, ktorá spolu dokáže fungovať, žartovať no aj sa do krvi pohádať ak je to nevyhnutné.

Ich mená si všetky ešte nepamätala, no predpokladala, že pred prvým bojom sa zorientuje teda ak dovtedy nenastane niečo nepredvídateľné.

No rozhodne si vzala k srdcu to prvé pravidlo od svojho skúseného veliteľa, nepribližovať sa k ...

Osobe, o ktorej sa tu radšej ani nehovorí, aspoň nie v istých kruhoch.