Pilotka odboja (nápad)- dokončené

6. kapitola 2

Dotkol sa jej...

Dotkol sa jej, čo znamenalo bolesť...

Bolesť natoľko hlbokú, až sa musela niekde prejaviť...

Počul ako ho oslovila, keď sa Poe dostal do blízkeho kontaktu s najbližšou... keď bol k nej pritlačený... akoby snáď...

No nemohol reagovať, nedokázal to, ani po jej dotyku, ani po jej.

Nikdy necítil žiarlivosť tak silnú, tak pohlcujúcu, akoby nič nebolo silnejšie než...

„Prosím, prosím..."

Jej slová vnímal len veľmi okrajovo, akoby boli ďaleko od neho aj jej dotyk... aj jej dotyk, po ktorom túžil, ale aj...

„Nemyslel to v zlom, skutočne nič... prosím, poďme domov..."

Domov...

To slovo, akoby mu čiastočne prinavrátilo... akoby celkom nemohlo zmazať všetky stopy, ale aj tak...

„Domov?" vyslovil to nahlas a ona...

Chcela ho vziať za ruku, bol pripravený jej to dovoliť, bol pripravený zbaviť sa tej hmly, ktorá akoby zastrela všetko, čo...

„Áno, domov, pôjdeme domov a zabudneme na to, čo... nenecháme si predsa len tak ľahko zničiť..."

Pustil ho, pustil ho no stálo ho to viac úsilia než... vôbec predpokladal. Pustil ho však pre výstrahu až príliš prudko...

Cítil len jej dotyk, sústredil sa len na jej hlas, lebo ešte stále podliehal hnevu...

„Áno, pôjdeme domov..." dal jej ruku do svojej, cítil to, cítil ako sa ich ruky spojili.

Odviedla ho do svojho prístrešku, objímala ho, tíšila sa jeho hnev... no aj tak stále cítil tú...

Cítil ju, aj keď ho objímala a opakovala mu, že ho neopustí, že ju nič neprinúti ho opustiť.

Držal ju v náručí, cítil chvenie, ktoré prezrádzalo, že má strach, že má strach, ktorý zrejme...

Chcel byť len šťastný, chcel len... nič viac než len...

„Prosím, už sa viac nehnevaj, hovor so mnou, prosím ja..."

„Nehnevám sa, Lia, nie na teba... nemôžem sa hnevať, keď..." dalo sa čakať, že sa len tak ľahko nevzdá, dalo sa čakať, že...