Pilotka odboja (nápad)- dokončené

4. kapitola 2

Predtým...
Bola to aj pre ňu nová skúsenosť, v skutočnosti nemala až dosiaľ žiadnych skutočných priateľov.
K nikomu sa nemohla veľmi viazať, práve z toho dôvodu, že mohla byť pokojne preč, kým...
Jej život bol cestou aj útekom, za isté veci je nutné vždy platiť, niekedy menej a niekedy viac, no vždy...
Signál.
Počula ho.
Cítila ako znel v jej ušiach, akoby snáď...
„Neodpovedaj naň, prosím ťa...“
Neprikazoval jej nič, nenútil ju k tomu, aby...
„Zatiaľ môžeme predstierať, že sme nič nepočuli, ale ak ma volajú, musí to byť vážne... keď tak skoro, povedala som im, že idem za rodičmi, že niečo potrebujú a...“ nerada sa na nich vyhovárala, no nemala žiadnu inú možnosť, ktorú by... hovoriť o Benovi jej nepripadalo veľmi bezpečné. A takisto ani nechcela, aby si mysleli, že sa zľakla a snaží sa zbaviť zodpovednosti...
„Viem si predstaviť, že niekto z vašich, možno toho videl viac než by mal...“
„Myslíš, že...“
„Áno, to je to jediné čo by ich zrejme prinútilo volať ťa tak skoro, keď ti už... nariadil som, aby sa nedialo nič mimoriadne... nemôžem síce celkom zaručiť... že náhodou k niečomu nedošlo, no predpokladám, že...“
Tiež si to myslela, aj na ich strane sú osoby, ktoré sa nenechajú alebo skôr nemôžu nechať zavádzať...
Tušila, že z toho budú vyvodené dôsledky, ak teda... ak to nie je len... bežná kontrola toho či náhodou nepotrebuje, aby...
Sp sa jej pýtal, či nemá prebrať správu, počula ten jeho takmer až citeľný signál, no ona pokrútila hlavou.
Ešte nie.
Ešte nie je pripravená poznať tieto odpovede.
No predpokladala, že sa tak či tak ozve znovu, a že keď nadviažu spojenie...
„Ešte od teba nechcem odísť... zaujal si ma a priala by som si, aby sme mali viac času...“ nemohla poprieť, že je to neobvyklá situácia, ale zároveň... nemohla ani poprieť, že ... ak už sa na to podujala, chce to dokončiť, nechce len tak utiecť, akoby...
No vie čo znamená priamy rozkaz a vie, že ak príde, nebude môcť...
Prikývol.
Jeho tvár však akoby bola poznačená niečím tak blízko hnevu, ten hnev nepatril jej, ale aj tak... cítila tú zmenu, cítila to, aký dokáže byť, keď... A bola niekde na hranici medzi... prijatím a miernou obozretnosťou.
„Ja... idem si ešte ľahnúť, ak... keby sa niečo dialo tak ma pokojne zobuď...“
„Dúfam, že to nebude potrebné, ale... pokojne, choď...“
Stál tam nehybný, no jeho postoj, akoby sa zmenil, na menej uvoľnený než predtým...
„Dobrú noc...“ odvetila čiastočne, až...
„Dobrú noc, Lia...“
Mysľou jej preblesklo, že by možno mala ísť, že je tu toľko vecí, ktoré jej ešte nepovedali ...
No neodíde od neho len tak, nemôže viac urobiť to, čo by možno bolo bezpečné a pohodlné, musí cez to aspoň raz prejsť aspoň raz bojovať o to, čo skutočne chce... aj keby ...
Len to, že sa mu má vyhýbať, no ona bola dlho preč, dlho na miestach, ktoré... jej rodina sa pokúšala žiť normálne, no... akosi sa im nedarilo nadviazať skutočné spojenie s miestom, na ktorom sa usadili... akosi nebolo možné odolať tomu...
Potrebovali byť zamestnaní niečím, čo by súviselo s... nemohli si pomôcť, nehnevala sa na nich, lebo v mnohých ohľadoch sa na nich aj ponášala... ani ona akosi nedokázala prijať ten nový domov...
Rovnako ťažké pre ňu bolo vzdať sa príležitosti, ktorá sa jej naskytla. Nateraz ešte mienila za ňu bojovať, aspoň tak dlho ako to bude možné.
Vrátila sa do prístrešku, ktorý si postavila, ako svoje provizórne útočisko, Sp ostal ešte nejaký čas vonku, no potom aj  on začal viac šetriť svojimi energetickými zdrojmi a zahájil svoje zvyčajné tichšie aktivity, predpokladala, že tak či tak opäť niečo prepočítava, čo bola jeho obľúbená činnosť a nemala v úmysle ho nateraz pri nej rušiť.
„Neboj sa, Sp, všetko bude napokon v poriadku... uvidíš, že áno...“
Odpoveďou jej bolo jemné zapípanie, ktoré znelo do určitej miery natoľko upokojujúco, až ho považovala za súhlas, ktorý skutočne potrebovala počuť.
Niežeby sa nedokázala rozhodovať sama, no samozrejme tu boli všetky tie logické veci, ktoré ju viedli k najvyššej možnej opatrnosti.
***
Sp bol už dávno vonku, keď sa prebudila. Chvíľu akoby celkom nevnímala to, kde presne sa ocitla...
Až kým...
Si neuvedomila, že...
Je stále tam, v špeciálne prispôsobenom prenosnom prístrešku, ktorý si so sebou pre istotu vzala. Nepatril k jej bežnej výbave, bol to takpovediac jeden z jej prenosných domov... práve teraz však veľmi užitočný, keďže boli na mieste ktoré si vyžadovalo takúto formu improvizácie...
Prijala istú ponuku, ktorá sa ... v podstate mohla kedykoľvek ... no práve teraz na to myslieť nechcela.
Upravila sa, použila všetky dostupné prostriedky na to, aby vyzerala ako dievča, ktoré skutočne...
Keď bola zo sebou spokojná, chvíľu si posedela pri rozkladacej strieške, ktorá jej poskytovali príjemný tieň.
Pozhovárala sa s Sp, ktorý nateraz nadšene preskúmaval planétu a informoval ju o tunajších zdrojoch života a... celkovo zmapoval ich najbližšie okolie a nenašiel tu žiadne bezpečnostné riziko... pochádzajúce priamo z planéty, no povedal, že je tu jedna loď neštandardných rozmerov a tvaru, no dosť ďaleko od ich súčasnej polohy... okolo nej však nie sú žiadne formy života, okrem miestnych živých tvorov.
Počas noci sa signál ozval niekoľkokrát, aj to jej povedal a ona... napokon skôr než mala možnosť ísť sa opäť pozrieť k moru, pre istotu si prístrešok postavila vyššie, len pre prípad, že by nastali nejaké komplikácie s tunajšími...
Keď však uvidela ustarostenú a nateraz pomerne prísnu tvár veliteľa Damerona...
Spustil komunikáciu bez jej potvrdenia, čo bolo jeho právo a ona ho videla takmer až v životnej veľkosti...
„Pane...“ oslovila ho a takmer zabúdala na to, že mu pôvodne mala tykať, ale aj tak... teraz na to určite nebola vhodná chvíľa, keď bol zvyčajne pokojný a žartujúci Poe, naštartovaný viac než dosť.
„Lia, dostala si priamy rozkaz, musíš sa vrátiť späť...“
Toho sa obávala, obávala sa toho viac než, niežeby plánovala niečo iné no... nevedela či vôbec dokáže pre odboj niečo urobiť, ak sa nezbaví toho...
„Pane, naozaj je to nevyhnutné, aby...“
„Áno, Lia je to nevyhnutné, nebudeme o tom diskutovať...“
Hneval sa, na jeho hlase počula, že sa skutočne veľmi hnevá...
„Pane, ale...“
Ako ho má presvedčiť o niečom absolútne nelogickom, no zároveň... skrátka to chce urobiť a vie, že je to šialenstvo, vie že za to môže zaplatiť, no pocity sa len zriedkakedy dajú tak ľahko...
„Viem čo robíš, Lia a viem, že sa kvôli tomu môžeš dostať do obrovských problémov. Chcem ťa mať tu... lebo nariadim, aby ...“
Zbledla. Cítila vinu, že... Veliteľ má zrejme pravdu, on vie čo ... niektoré veci jej nepovedali a určite má svoje dôvody na to, že ... nehľadiac na to, že... Bojí sa o ňu, svojím spôsobom je aj on jej priateľom aj keď ešte to medzi nimi nie je celkom také, akoby...
„Rozumiem, pane, ja prídem sama... prídem... len sem nikoho neposielajte...“ nemala v úmysle byť príčinou konfliktu, ktorý by... vedela by, že by to neskončilo dobre, keby... toto miesto predsa... mohli by to tu aj zničiť a to nebolo nič čo by si priala, bolo to ako zničiť jednu z tých najkrajších spomienok...
To, že niekoho sklame však bolo viac než očividné, keď... nebola už sama, keď zazneli tie posledné slová...
„Je mi to ľúto...“