Pilotka odboja (nápad)- dokončené

2. kapitola 2

***

Jej prvá skutočná misia.

Dopadla inak než čakala, aj keď...

Cítia sa zvláštne, aj napriek tomu, že v podstate oslavovali víťazstvo, ona len... všetko robila automaticky, akoby snáď...

Sp sa ju skutočne snažil utešiť, no ani on to práve teraz urobiť nedokázal... On jediný si všimol, že sa niečo stalo a želala si, aby to tak aj ostalo.

Sadla si na miesto, na ktorom sedel predtým veliteľ, dnes to tak nebolo, vo veľkom sa oslavovalo to, že zabránili Prvému rádu postaviť si novú pozemnú základňu a rozšíriť svoju sieť vplyvu.

Sedela tam sama, čiastočne krytá pred pohľadmi zvedavcov.

Cítila sa zvláštne, akoby snáď stála sama proti sebe, stála proti vlastnému strachu, ktorý bol silnejší než kedykoľvek predtým...

Nebála sa, keď ich hľadalo Impérium, nebála sa, keď sa dostali na zoznam Prvého rádu, vždy a všade sa dokázala už ako malá len bezstarostne hrať a neskôr ten adrenalín pociťovala ako niečo čo súviselo s jej životom...

Teraz to bolo iné, teraz potrebovala s niekým hovoriť, no priznať si slabosť to nebolo to, čo ju učili.

Sp bol na jej strane, potrebovala hovoriť s niekým, kto... by dokázal posúdiť či sa s ňou niečo deje alebo...

Sp tvrdil, že nie, že je to len začiatočnícka chyba, len menšie zaváhanie, ale ona...

Všetko čo napísala bolo akoby snáď... akoby to poprela v tom okamihu, keď

, keď sa istý čas ani len nedokázala pohnúť ochromená strachom.

Strachom, ktorý bol pre ňu predtým neznámy.

Dívala sa na svoj komunikátor, akoby snáď, ale aj tak... nemala by predsa... hovoriť s niekým, kto síce...

No bol mimo odboja a ešte ho tak dobre nepoznala, ešte nevedela čo presne, aj keď cítila, že nie je jej nepriateľom.

Nerozumela tomu.

Prečo ona, prečo práve teraz, nikdy predsa, nikdy predsa nemala strach, nikdy sa jej nedotklo niečo také silné ako vtedy, keď...

Veliteľ mal pravdu, mal v niečom pravdu, keď tvrdil, aby sa radšej ešte držala viac v úzadí, no poslúchla ho vlastne len preto, lebo nedokázala, lebo v istom okamihu sa nedokázala ani len pohnúť, akoby všetko zastalo...

No nemôže o tom hovoriť s nikým, nemôže len tak ľahko podľahnúť pokušeniu, niekto o kom má isté predstavy môže byť skutočne kýmkoľvek, má svoju misiu svoje poslanie, možno to skutočne nič neznamenalo.

Len to, že jej hovorili toľko vecí a zrazu, keď stála pred nimi, bolo toho na ňu až príliš...

Nebojí sa.

Nesmie sa ničoho báť.

Neprišla sem, aby žila v strachu, aby sa bála o to, či vôbec... takáto nikdy nebývala, nevedela kde sa to v nej vzalo.

Skutočne sa nebála ani vtedy, keď im už klopali na dvere, ani vtedy, keď boli blízko všelijakého možného nebezpečenstva.

Celá sa chvela, pri predstave, že... by sa to vrátilo, že by to nebola len ojedinelá reakcia...

Nevedela čo má urobiť.

Rodičia boli práve teraz ďaleko a všetko ostatné čo...

Ani len nevedela či chce s niekým skutočne hovoriť, či by to celé nemala len pochovať v sebe, ako niečo čo sa skutočne stalo len raz, niečo o čom neskôr povie nováčikom, keď to bude ona, kto...

Čo sa stalo?

To bola otázka, ktorá jej neustále vírila hlavou, akoby snáď od tej odpovede záviselo všetko jej šťastie.

Čo sa stalo a prečo vlastne?

Zavrela oči.

A chvíľu bola opäť tam, chvíľu opäť sledovala pred sebou ten boj, ktorý... nikdy sa nebála boja ani toho, čo sa počas neho stane, nebála sa ani tej najhoršej možnosti...

No keď ich otvorila, nevidela riešenie len temnotu...

Nebola si ani presne istá kedy opäť začala bojovať, kedy opäť všetko splynulo v tú slobodu, ktorú tak dôverne poznala.

No stalo sa to, napokon sa spamätala a prispôsobila sa okolnostiam. Napokon to vyzeralo len ako čakanie, na príležitosť, ktorá ...

Chcela utiecť pred všetkými a pred všetkým, vôbec po prvý raz chcela utiecť, aby necítila... niečo tak...

Potrebuje čas.

Prispôsobiť sa, zvyknúť si, možno je to tou jej citlivosťou na isté vplyvy, pre nich doma to bola absolútne bežná vec, cítiť niečo viac než cítia ...

Už dávno necítila nič čo by...

***

Sedela tam tak dlho, dlhšie než vôbec bolo možné, dlhšie než vôbec... absolútne zbavená všetkého čo by v nej mohlo opäť prebudiť ten pocit, že ju vlastné telo vôbec nerešpektuje, že podlieha...

Keď vstala a pomaly prešla tých pár krokov, automaticky urobila všetko čo bolo nevyhnutné, aby mohla ísť bez výčitiek do postele.

Jej strach sa rozplýval v snoch, v ktorých kráčala po známych cestách, hrala sa na miestach, ktoré dôverne poznala.