Pilotka odboja (nápad)- dokončené

doplnenie + epil

Spojil v očakávaní niečoho nového.

Niečoho čo možno teraz ešte nedokáže pochopiť, ale neskôr...

Možno príde ten čas, keď to dokáže.

Epilóg

Bolo to možno po prvý raz, čo stíhačka Odboja dobrovoľne pristála na základni Prvého rádu. Možno prvý krok k niečomu, čo by sa dalo považovať za dočasné zmierenie, možno prvý krok, ktorý by oni sami mohli považovať za víťazstvo.

Keby sa nebála, že všetko jej úsilie by mohlo byť v jednom okamihu zmarené, keby sa opäť nebála samej seba a toho, čo sa môže stať, keď budú spolu na tomto mieste.

Nové rozkazy si však vyžadovali isté ústupky a ona bola teraz tu, spolu s ním, keďže jej túto povinnosť rád doprial aj Odboj.

Bolo jej to v podstate povolené, čo stále ešte považovala za takmer až zázrak, ak nie taktiku z ich strany.

Cítila to napätie, ktoré akoby pulzovalo jej žilami stále silnejšie, odvtedy, ako nasledovala Benovu stíhačku.

Odvtedy ako v podstate bola na území nepriateľa, no zároveň stále pod jeho ochranou, Sp akoby sa vrátil domov, aj keď cítila, že domov má stále len pri nej, no vyzeral rozrušene, akoby všetko vnímal ešte omnoho intenzívnejšie než ona.

Hovorila si, že je to len dočasné, že sa budú môcť vrátiť do svojho útočiska, keď sa im podarí uzavrieť dohodu.

To sa však môže stať hneď, alebo v priebehu niekoľkých týždňov, ešte nebolo jasné, čo vôbec znamená uzavrieť dohodu s nimi, bola to pre nich všetkých nová skutočnosť.

Preto sa cítila zvláštne, keď sa jej kokpit otvoril, keď rameno presunulo Sp, dokonala spokojného a pripraveného stáť po jej boku na zem.

Okamžite začal skenovať a zvykať si na nové prostredie, ona si zvykala ešte rýchlejšie. Aspoň preto, že Ben, teda vlastne na tomto mieste skôr veliteľ Ren, prišiel hneď za ňou. Museli odísť tak narýchlo, nestihli si takmer ani nič povedať, no nevedela ani aký má z toho pocit, obávala sa toho, že sa zmení jeho správanie k nej len preto, že sú teraz tu, na jeho území.

„Pristátie bolo v poriadku, veliteľka?"

„Áno, pane..."

Jej úsmev nateraz svedčil za všetko.

No nechytila ho za ruku, nie tu na tomto mieste, kde jej to pripadalo, akoby prekračovala všetky hranice, ktoré tu cítila až veľmi jasne.

Všetci si ju obzerali, bola pre nich teraz niečím novým a priala si, aby aspoň časť z tých pohľadov, nebola uprená len a len na ňu.

Aj ona si obzerala ich, nemyslela si, že je práve typom na vyjednávanie ani si netrúfala predpokladať, ako to všetko dopadne.

Vedela len, že sa pokúsi aj o nemožné, ak to bude v jej silách.

Ona je však stále len pilotkou odboja, nemala ten pocit, že by sa v tomto zmysle mohlo niečo zmeniť.

Nateraz však stále po jeho boku a dúfala, že mu bude môcť dôverovať, dúfala, že sa neobráti proti nej, že bude chápať čo pre ňu znamená byť tu s ním.

Stále cítila ten tlak tých pohľadov, keď spolu prechádzali po dolných palubách, bolo to impozantné miesto, pripadala si tam taká malá takmer až stratená v niečom, čo možno ani len pôvodne nechcela spoznať.

Bol to však dotyk jeho ruky, ktorý akoby ju vyviedol z temnoty, keď cítila, ako aspoň týmto spôsobom medzi nimi uzavrel spojenectvo.

„Nemusíte sa ničoho báť, veliteľka, som tu..."

Prikývla, no len veľmi opatrne.

Možno nedovolí, aby sa tu stratila, no neznamenalo to, že by sa mala prestať obávať tejto novej budúcnosti.

Novej budúcnosti, ktorá môže byť víťazstvom aj prehrou.

Novej budúcnosti, v ktorej ešte nebola celkom jasná jej úloha.

„Ďakujem, pane..."

Prijala to, prijala to, ako niečo výnimočné, čo sa len tak ľahko nestáva, nie tu, nie na tomto mieste obklopenom chladom.

Prijala to ako novú nádej, ktorá sa dotkla jej srdca.

Nádej, za ktorú sa pokúsi bojovať.