Ukradnutý svet

Prológ

V hustom daždi zaznieval hrozivý dupot koní a tlmené výkriky mužov a žien. Uháňali ako o život, naslepo vysielali svetelné záblesky. Dážď zabránil vzniknutiu požiaru z ich nebezpečných kúziel.

„Dolapte ich!"

„Mieria k útesu! Sú obkľúčení!"

Tieto desivé slová sa doniesli až do uší unikajúcich postáv. Boli odetí v plášťoch, ktoré sa im lepili na telo, a snažili sa nenechať sa dolapiť jazdcami na koňoch. Boli však stále bližšie a im dochádzal čas. Nižšia z postáv nevládala utekať tak rýchlo a vyššia ju odmietala nechať napospas osudu. Zdrapla ju za lakeť a ťahala ju k útesu. Už nemajú na výber.

„Zlodeji! Vráťte nám ich!"

Tieto slová ich len povzbudili k rýchlejšiemu behu. Všetko je naopak. Ich svet sa zrútil a nikdy nebude ako predtým. Niekto rozohral smrteľnú hru. Hru, ktorá môže vziať veľa životov.

Dvojica dobehla na okraj útesu a pozrela pod seba. Vlny oceánu narážali do skál a v diaľke zahrmelo. Kone ich dobiehali aj s jazdcami.

Pozreli si do očí. Pevne sa chytili za ruky a v momente, keď ich jazdci obkľúčili, sa odrazili od blatistej zeme a skočili.

„Nie!" zazneli desiatky rovnakých výkrikov. Jazdci pribehli až k okraju, kým sa kone nevzopreli. Pod nimi boli čierne hlbiny rozbúreného oceánu, na ktorom sa vznášali dva čierne plášte. Telá dvoch zlodejov pochovala voda.

Lesom sa niesli nadávky a výkriky hrôzy. Tak túto škodu už nenapravia. Rozdelili sa na dve skupiny, nenávistne na seba pozreli a urobili to jediné, na čo sa ešte zmohli. Začali sa obviňovať.